Filmy ako výchovný prostriedok proti drogám?

Dôvody, prečo ich mladí ľudia začnú brať, sú rôzne: od psychickej nestability cez rodinné problémy až po túžbu svojej partii dokázať, že nie sú slabosi a sú za každú srandu. S každou ďalšou dávkou však nielenže končí sranda, ale začína sa deštrukcia. Dešrukcia mladej, čistej duše, ktorá mala celý život pred sebou.

Hoci neznevažujem dôležitosť protidrogových prednášok na školách, nie vždy vyvolajú v mladých ľuďoch presne to, čo by vyvolať mali. Preto odporúčam následujúce filmy všetkým, ktorí sa pokúsia okúsiť tvrdé drogy. A odporúčam ich taktiež vyučujúcim, ktorí chcú svojich žiakov, študentov či deti odradiť od tohto svinstva spôsobujúceho fatálnu deštrukciu nejedného mladého, čistého, nepopísaného listu.


Requiem for a dream
Film režiséra Darrena Aronofskeho, ktorý sa preslávil najmä snímkami Pí, Wrestler, Fontána či oskarovou Čiernou labuťou. Zachytáva v jednej dejovej línii osudy štyroch postáv: Harryho (J.Leto), jeho priateľky Marion (J.Connelly), jeho matky Sary (E.Burstyn) a jeho kamaráta Tyrona (M.Wayans). Zatiaľčo Harry s Marion a Tyronom unikajú z reality pomocou marihuany a heroínu, Harryho matka, skúšaná samotou po smrti svojho manžela, sníva o jedinom: o vystúpení v televízií. Samotné zábery aplikácie drog, výletov za hranice ľudských predstáv a fantazmagórie hlavných hrdinov sú tradičné Aronofskeho tromfy, ktoré je možné vidieť i v Čiernej labuti. No po Čiernej labuti, narozdiel od Requiemu, nemá človek ešte týždeň pred očami nahnitú ruku hlavného hrdinu, infikovanú od injekčných striekačiek, živé zábery análneho sexu kvôli peniazom na drogy či závilosti na tabletkách na chudnutie, ktorá sa po čase mení na nočnú moru.
K tomu všetkému hudba Clinta Mansella, ktorá už sama o sebe v človeku vyvoláva dezilúziu a skepsu. A záverečné titulky, po ktorých budete ešte štvrť hodiny pozerať na stenu s otázkou, čo ste to vlastne videli.

Katka
Snímok českej režisérky Heleny Třeštíkovej je unikátnym dokumentom, ktorý mapuje 14 rokov v živote narkomanky Katky Bradáčovej. Autenticky zobrazuje jej začiatky s drogami, prvé krádeže, prostitúciu, odhodlanie s drogami skoncovať a následný návrat k nim. Obzvlášť desivé a temné sú Katkine výpovede v stave delíria, každodenné depresie a strach z minulosti, budúcnosti i prítomnosti. Film znázorňuje fyzický i psychický rozklad jedného mladého dievčaťa, ktorého život zničil heroín. Zničil túžbu, chuť žiť, radovať sa. No najdôležitejšie, čo zničil, bol život jej dieťaťa.

My deti zo stanice ZOO
Nemecký film režiséra Uliho Edela, ktorý je založený na skutočnom príbehu až príliš realisticky zobrazuje 80. roky drogovej scény v Berlíne. Vypovedá o živote mladej, len 12-ročnej Christiane, ktorá sa prisťahuje do Berlína a po čase "vďaka" partii začne piť a fajčiť hašiš. Nevinná zábava sa však premení na závislosť v momente, keď skúsi tabletky, ktoré vedú až k pichaniu si heroínu. Spolu s priateľom sa následne pokúšajú o niekoľko neúspešných odvykacích kúr. Všadeprítomná pochmúrna atmosféra železničnej stanice, použitých injekčných striekačiek, scény plnej narkomanov, mužskej i ženskej prostitúcie, zvratkov v čase abstinenčných príznakov či postupného umierania postáv robí z tohto filmu dielo, po ktorom bude mať divák obrovský problém zaspať. Bludný kruh konca a pokračovania v závislosti najlepšie vystihuje Christianin výrok tesne po tom, čo sa jej a jej priateľovi podarí vymaniť sa z pazúrov injekčnej striekačky po nekonečnej bolestivej abstinenčnej noci:
"Teraz vieme, že dokážeme prestať. Teraz si môžme dovoliť jednu malú dávku."


Mladí ľudia vedia, že tvrdé drogy sú zlo. No málokedy dokážu výchovné prednášky v školách odradiť tých, ktorí už začali. Tieto filmy vo mne (a nielen vo mne) zanechali obrovskú výstražnú stopu, kvôli ktorej tvrdú drogu nikdy neokúsim. A keby ľudia, ktorí s tým už začali videli, kam to až môže zájsť, možno by začali uvažovať nad dôsledkami. Napríklad nad tým, či budú otrokom injekčnej striekačky, alebo nájdu niečo, čo Harry, Sara, Katka a Christiane nenašli: dôvod prestať, vyliečiť sa a začať skutočne žiť.