Pri programoch obnovy bývania býva častým problémom, že domy síce pribudnú, no noví obyvatelia v nich nenájdu spôsob života, na aký boli zvyknutí. V Surigao City na juhu Filipín sa preto po ničivom tajfúne Rai zvolil iný postup: rodiny z domorodej komunity Sama Bajau sa nezaradili medzi pasívnych prijímateľov pomoci, ale medzi ľudí, ktorí priamo pomenovali svoje potreby a zasiahli do návrhu riešenia.
Práve tento prístup opísala iniciatíva OSN v príbehu o tom, ako sa miestne predstavy pretavili do konkrétnych zmien v bývaní, vzdelávaní a mestskom plánovaní. Podľa materiálov UNSDG a UN-Habitat ide o projekt v Surigao City na severovýchode ostrova Mindanao, kde mnoho rodín Sama Bajau dlhodobo žilo pri mori v ľahkých obydliach na koloch. Takéto bývanie je úzko späté s tradíciou komunity, no zároveň je veľmi zraniteľné pri silných búrkach a záplavách.
Od núdzovej obnovy k bývaniu, ktoré rešpektuje spôsob života
Tajfún Rai, na Filipínach označovaný aj ako Odette, zasiahol krajinu v decembri 2021 a v Surigao poškodil alebo zničil veľké množstvo domov. UN-Habitat uvádza, že medzi najviac zasiahnutými boli aj Sama Bajau, ktorých pobrežné príbytky náporu vetra a mora neodolali. Odpoveďou nemalo byť len rýchle prístrešie, ale bývanie, ktoré spojí vyššiu bezpečnosť s rešpektom ku kultúrnym zvyklostiam obyvateľov.
Vznikol tak model osídlenia označovaný ako Huy-anan nan Bajau, teda kultúrne prispôsobené pobrežné bývanie pre rodiny Sama Bajau. Podľa podkladov UN-Habitat projekt kombinuje istejšie bývanie, prvky typické pre komunitu a aj nadväzujúce programy pre živobytie. Dôležité je, že nejde iba o technické riešenie stavieb, ale o širšie premyslenie toho, kde a ako majú rodiny bývať, aby nestratili kontakt so svojím prostredím a obživou.
V zápisnici mestského zastupiteľstva v Surigao sa priamo spomína, že počas workshopov sa komunity pýtali, aký typ domov samy chcú. To je podstatný detail: namiesto hotového projektu pripraveného zvonka sa najprv zisťovalo, čo obyvatelia považujú za prijateľné a funkčné. Takýto postup býva pri sociálnom bývaní rozhodujúci, pretože znižuje riziko, že nové domy ostanú cudzím riešením pre ľudí, ktorým mali slúžiť.
Bývanie nebolo jedinou témou
Príbeh zo Surigao je zaujímavý aj tým, že otázka bývania sa tu neoddelila od prístupu ku vzdelaniu, službám a miestnym plánom rozvoja. UNSDG pri projekte Localize to Realize opisuje, že domorodé a neformálne osídlené komunity dostali priestor zapojiť sa do inkluzívneho plánovania založeného na cieľoch udržateľného rozvoja. Na projekte spolupracovali UN-Habitat a UN Women pod vedením kancelárie rezidentného koordinátora OSN na Filipínach.
Výsledok sa neobmedzil len na mapovanie potrieb. Podľa materiálov UNSDG sa vyššie vzdelávacie inštitúcie vrátane Surigao del Norte State University rozhodli upraviť prijímacie politiky tak, aby boli prístupnejšie aj pre rodiny Sama Bajau a obyvateľov neformálnych sídiel. Pri komunite, ktorá dlhodobo čelí sociálnemu vylúčeniu a slabšiemu prístupu k službám, ide o významný posun: bývanie sa tým prepája s reálnou šancou na sociálnu mobilitu.
Staršie podklady filipínskeho ministerstva sociálneho rozvoja zároveň ukazujú, že pri programoch pre Sama Bajau sa dlhodobo zdôrazňuje potreba zahrnúť komunitu do miestneho plánovania, programovania a tvorby politík. Projekt v Surigao tak nevznikol vo vzduchoprázdne, ale nadviazal na širšiu snahu nahradiť paternalistický prístup väčším zapojením samotných obyvateľov.
Čo robí tento príklad zaujímavým aj pre debatu o bývaní inde
Na prvý pohľad môže ísť o vzdialený príbeh z pobrežného mesta v juhovýchodnej Ázii. V skutočnosti však otvára veľmi univerzálnu otázku: čo sa stane, keď sa bývanie neplánuje len podľa tabuliek, ale aj podľa každodenného života ľudí, ktorí v ňom majú žiť?
UN-Habitat dlhodobo upozorňuje, že mestské plánovanie nemá riešiť iba fyzickú výstavbu, ale aj prepojenie na služby, bezpečnosť, dopravu, živobytie a sociálne väzby. V prípade Sama Bajau to znamenalo myslieť na to, že komunita má historický vzťah k moru a že jej tradičné formy bývania nemožno jednoducho nahradiť univerzálnym modelom bez následkov. Ak sa pri obnove ignoruje kultúrny a ekonomický kontext, môže síce vzniknúť „lepšia stavba“, ale horší každodenný život.
Práve preto je na surigajskom projekte dôležitá kombinácia troch vrstiev. Po prvé, odolnejšie bývanie voči extrémnemu počasiu. Po druhé, účasť komunity na návrhu riešení. Po tretie, prepojenie s mestským a inštitucionálnym rozhodovaním, aby zmena neostala len na úrovni jednej pilotnej stavby alebo jednej štvrte.
Opatrnosť pri veľkých záveroch, ale aj jasný odkaz
Dostupné zdroje hovoria presvedčivo o princípe projektu aj o konkrétnych krokoch, no menej už o dlhodobých merateľných výsledkoch v širšom horizonte. Nie je preto úplne fér robiť z jedného prípadu definitívny návod pre všetky mestá. Otvorené zostáva napríklad to, do akej miery sa podarí tieto riešenia rozšíriť na ďalšie rodiny a ako stabilne sa udržia inštitucionálne zmeny vo vzdelávaní či plánovaní.
Napriek tomu je odkaz zo Surigao pomerne jasný. Keď sa bývanie chápe len ako strecha nad hlavou, výsledok býva polovičný. Keď sa však spojí s kultúrnym rešpektom, bezpečnosťou, prístupom ku škole a hlasom komunity pri rozhodovaní, môže zmeniť viac než len podobu domov.
Pre debatu o bývaní je to cenná pripomienka aj mimo Filipín: dobré bývanie nevzniká iba z rozpočtu a projektu, ale aj z toho, či ľudia dostanú možnosť povedať, ako chcú žiť.
Ilustračné foto: Andriall / Pexels
0 komentárov
Zatiaľ tu nie sú žiadne komentáre.