Niečo o víťazných prehrách

Možno napíše zopár strán alebo to nechá na zajtra a pôjde na prechádzku – nemusí sa ponáhľať, nie je to práca vo fabrike. Večer si sadne v kaviarni s kamarátmi na chutné vínko. Zajtra... Zajtra všetko pôjde takisto. To je život!..

Takto si predstavuje život spisovateľa drvivá väčšina spoluobčanov. Ale asi to predsa len nie je celkom tak. Urobili sme menší prieskum a oslovili niekoľkých viac alebo menej známych spisovateľov na Slovensku a zistili sme, že všetci majú riadne zamestnanie a píšu vo voľnom čase. Navyše, takmer všetci sa musia „hrať na manažérov“  a zháňať financie, aby mohli vytlačiť svoje knihy. Nuž, autorka Harryho Pottera sa už určite nemusí starať o  mesačnú gážu alebo sa trápiť na margo toho, aký bude mať dôchodok. Na Slovensku je to zatiaľ trochu inak...

Život rozdáva karty

Slovenská spisovateľka Slávka Koleničová /býva v Bratislave/ zatiaľ určite nemôže konkurovať výškou svojich honorárov Joanne Rowlingovej, aj keď všetky tri diela, ktoré doposiaľ napísala, mnohí odborníci a čitatelia označili za bestsellery.

Debutovala v auguste r. 2009 románom "Nádej stratených duší", ktorý vyšiel vo vydavateľstve IKAR. Rozpráva príbeh manželov Andrey a Róberta, ktorí ani netušia, že v tom istom meste žije dvojica, ktorá jedného dňa prevráti celý ich život naruby. Všetko sa vysvetlí až po havárii, ktorá obe rodiny zvláštnym spôsobom spojí...

V novembri r. 2010 v tom istom vydavateľstve vyšiel druhý román autorky – Víťazné prehry.  Môžu byť prehry víťazstvom? Odpoveď čitatelia nájdu práve v tomto románe. V dnešnom svete sa kladie dôraz na boj o prvenstvo za každú cenu a tí, ktorí rozmýšľajú inak, sú pokladaní za slabochov či bláznov. Byť iný ako väčšina nemusí zákonite znamenať byť horší. Práve naopak. Často snaha nebyť prvým za každú cenu vedie v živote k víťazstvám. Tak ako sa to stalo aj Martine Bauerovej, hrdinke strhujúceho príbehu.

V júli 2012 vydavateľstvo IKAR vydalo aj tretí román Slávky Koleničovej Kvarteto. Osud prekvapil členov 4 rodín, spojil ich do symbolického kvarteta a rozdal karty. Kto si vytiahne karty mizérie a kto karty arogancie a snobizmu? Kto ide do hry férovo, bez pretvárky a kto sa snaží taktizovať? Jedno je isté – hra má pevné pravidlá a spôsob hry nakoniec dostihne každého hráča. Rovnaké symboly sa v kvartete spájajú, taká je zásada. Tak ako rovnaké túžby v živote...

Keď sa pokazí televízor

Zaujímalo nás, ako prišla k literárnej činnosti, čo bolo tým „spúšťačom“? Spisovateľka prezradila, že už od malička rada čítala. Najskôr rozprávky, potom dobrodružné knihy. S pubertou prišli na rad dievčenské a romantické knihy. Vždy si predstavovala, že je v nich hlavná hrdinka. V tom období si začala vymýšľať svoje vlastné príbehy. Spočiatku ich rozprávala sestrám ako rozprávky pred spaním, sem-tam čosi hodila na papier.

„Písala som ich do zošitov, tváriac sa pred rodičmi, že si robím domácu úlohu, potajomky klepkala do písacieho stroja. Nechávala som si ich však pre seba. Príliš som sa hanbila ukázať to niekomu,“ spomína si S. Koleničová.

Šla na zdravotnú školu, keďže jej mama je zdravotná sestra. Učila sa ošetrovať deti a popri tom ďalej potajomky písala. Zlom nastal v roku 2000. V tom čase už bola vydatá, mala dve deti a zásuvku plnú príbehov. Ako vždy „zaúradoval“ osud.

„Jedného dňa sa nám pokazil televízor a ja som sa po dlhom čase zasa prihlásila do knižnice. Vybrala som si knihu Táni Keleovej-Vasilkovej. Bolo to niečo iné, ako tie brožúrkky typu love-story, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu,“ hovorí S. Koleničová. „O pár mesiacov sa v Inchebe konala Bibliotéka. Bola som na besede s Táňou Keleovou-Vasilkovou. Rozprávala o svojich začiatkoch, aké boli ťažké. V kútiku duše som ju obdivovala, ako to všetko prekonala. Povedala čosi, čo sa vo mne uhniezdilo a ustavične som o tom premýšľala: "Viem, že som jediná autorka ženských románov na Slovensku, ale ja sa nebránim tomu, aby nás bolo viac. Rada by som mala konkurenciu." A to ma nakoplo. Odvážila som sa, oprášila svoje príbehy a dala ich prečítať rodine. Napodiv som sa stretla s pozitívnym ohlasom. Manžel dal knihu príbehov vytlačiť a osobne ju odniesol do Ikaru. Ten príbeh ešte neuverejnili, ale navrhli, aby som napísala iný. Na odporúčanie pani Belopotockej som napísala knihu pre vekovú kategóriu 40+. A práve tá sa objavila na pultoch kníhkupectiev pár dní po mojich 40. narodeninách. Mohla som si želať krajší darček?..“

Mať doma kritika

Zaujímalo nás, ako vyzerá pracovný deň spisovateľky. Podobá sa na harmonogram „kávičkujúcich“ spisovateľov? Pracuje niekde alebo je „iba“ spisovateľka?
“Ráno po odchode rodiny z bytu sadám k počítaču a venujem sa knižkám. Našla som si obľúbené miestečko v kuchyni, takže sa zvyčajne vyhnem pripáleniu jedla, pokiaľ popri písaní varím, čo je taký bonus navyše. Obedy pre celú rodinu totiž kuchtím každý deň.
Popoludní chodím opatrovať jedného chlapčeka (2-3-krát do týždňa), čo bolo donedávna mojím hlavným zamestnaním. Ak ostávam doma, venujem sa bežným domácim prácam,“ prezradila Slávka Koleničová.
Každý spisovateľ alebo básnik svojimi dielami chce niečo povedať čitateľom. Čo im chce  Slávka Koleničová vysvetliť, naučiť ľudí, zmeniť v ich myšlienkach?
“Svojimi knihami rozhodne nemám v úmysle ľudí meniť. To sa vlastne ani nedá, pokiaľ sa ľudia nechcú zmeniť sami. Skôr v nich otváram témy, ktoré mňa samu zaujmú, vytvorím z nich príbeh a cez správanie postáv vyjadrím vlastné emócie. Potom je už na čitateľoch, aký postoj ku knižke zaujmú. Ak príbehy oslovia veľa ľudí, je to pre mňa znamenie, že sa ich príbeh dotkol, aj keď možno každého inak a že nezostali ľahostajní,“ povedala.

Kde čerpá námety pre svoje knihy? Spisovateľka hovorí, že skutočne kdekoľvek:

„Všímam si, čo sa okolo mňa deje, zhováram sa s ľuďmi a keď ma nejaká situácia zaujme, začne pracovať moja fantázia. Potom sa zrodí príbeh. Pripodobnila by som to k rezbárovi, ktorý má na začiatku iba obyčajný kus dreva, ale postupným opracovávaním z neho vytvorí niečo zmysluplné.“

Opýtali sme sa, kto je jej prvým čitateľom a možno aj hlavným kritikom?
“Jednoznačne je ním manžel. Knihu vníma predovšetkým z pohľadu chlapa a keďže je to prvý čitateľ, ktorý nebol dlhodobo vnorený do deja, môže ho posúdiť z nadhľadu. Navyše využívam výhodu manželovej bývalej práce, ako reklamného textára, pretože ma dokáže upozorniť na miesta, kde to skrátka zadrháva, prípadne niečo nesedí,“ priznáva.

Byť samým sebou

A zasa sme sa vrátili k „luxusnému spisovateľskému životu“ a opýtali sa, či môže v súčasnosti slovenský spisovateľ žiť iba z toho, čo zarobí na svojich knihách?
“Som presvedčená, že aj na Slovensku sa dá uživiť výlučne písaním. I tu však, ako v každom inom podnikaní, platí, že treba vyrobiť dostatočný objem, mať dostatočný počet zákazníkov, navyše pravidelných a potom to ide. Inak povedané, nestačí napísať iba jednu knižku a zaujať len zopár čitateľov. Ideálne je, keď knihy oslovia aj zahraničných vydavateľov a spisovateľ sa
tak presadí i mimo nášho trhu. Koniec koncov, ani filmový scenár nie je na zahodenie,“ znela tak trochu prekvapivá odpoveď.

Je to fajn, keď práca vyvoláva dobrý pocit. Čo spisovateľku najviac fascinuje na písaní?
“Spôsob, ktorým sa ponorím do príbehu. Viem sa vcítiť do jednotlivých postáv, doslova s nimi splyniem, prežívam ich radosti i starosti a spolu hľadáme východiská. Občas som dokonca sama prekvapená, akým smerom sa príbeh uberá, či ako napokon skončí. A keď dopíšem poslednú vetu, zvyčajne cítim smútok. Akoby som opúšťala priateľov, ktorí ma na nejaký čas medzi seba prijali a ja im teraz musím dať zbohom,“ prízvukuje S. Koleničová.

Je presvedčená, že súčasná spoločnosť kladie príliš veľký dôraz na istotu a bezpečie.

„To nás všetkých do značnej miery zväzuje, bráni nám uvoľniť sa a byť samým sebou. Priala by som si, aby sme oveľa menej riešili problémy a viac svoju pozornosť zameriavali na to, čo nám v živote robí radosť,“ povedala v závere Slávka Koleničová.
Foto z archívu S. Koleničovej