Bola decembrova noc a ja som kračala po ulici, po tichej na prvý pohľad ničím zvlaštnej ulici. Vločky jemne padali jedna k druhej a pomaly tvorili veľku snehovú perinu. Strechy začarované do bielej nádhery, stromy ozdobené bielou prikrívkou…
Kračala som tou tichou ulicou a počúvala ako pada sneh. Každa vločka, padajuca z neba si na cestu spievala krásnu pesničku. Keď sa pesničky spojili, vznikla nádherná symfónia, ktorá mi vohnala slzy do očí. Každá vločka akoby rozprávala svoj vlastný príbeh o jednej šťastnej rodine, o jednom šťastnom dome. Príbeh o tom ako je dnes na svete krásne, ako sa do našich sŕdc vlieva radosť, pokoj a šťastie.
Niečo tak krásne sa nevidi každý deň, to iba pred Vianocmi je všetko tak čarovné. Pred Vianocami sa zo všetkých dospelých stanú deti, ktoré sa tešia na Ježiška, stromček a darčeky. Deti, ktoré sa tešia z každej jednej vločky a premýšlaju kedy ich bude dosť na snehuliaka. Ved čo by to bolo za zimu bez snehuliakov s mrkvovými nosmi, čo deti ukradli maminke z polievky. A práve tu je to čaro, to niečo čo nás nuti tešiť sa zime, snehu, Vianociam… Krásna výzdoba, ktorou si skrášlime dom, jemne svetielka, ktoré nám pripomínaju že sa blíži tá najkajšia časť roka. A tie zimné večery, so šalkou tepleho čaju zabelený v deke sa pozeráme von oknom a sledujeme blikajúce vianočne svetielka, ktoré sa tak nadherne odrážaju v tom bielučkom snehu. Každe svetlielko akoby do nas vlievalo novu nadej, že žiadny problém nieje tak velký aby sa na svete nenašlo riešenie. A zrazu pri pohlade na ten krásny vianočný stromček sa z nás aspoň na chvíľu stanu tie nedočkave deti a naše problémy su razom menšie a menšie…
Foto:sietovka.sk
