NázorObčana.sk

Foto: Facebook

Hovoril taktiež o špeciálnych technológiách, ktoré sa používajú v štátoch SNŠ na organizáciu a uskutočnenie štátnych prevratov a taktiež o tom, ako historická pravda chráni Rusko,

Pred pár dňami ukrajinské médiá s rôznou úrovňou sarkazmu a niektoré aj s rozhorčením informovali o pálení tejto knihy. O čo tam vlastne išlo?

- Za ostatné dva roky sa zaoberám štúdiom toho, čo sa to na Ukrajine vlastne deje? Opierajúc sa o dokumenty, majúc vlastné pocity, keďže som bol jedným z hlavných účastníkov tých udalostí, a taktiež na základe zhromaždených (mnou i nezávislých vedcov) faktov som uskutočnil vlastné vyšetrovanie. Na základe jeho výsledkov som napísal knihu, kde som vyložil svoju verziu udalostí. Kniha „Krvavý Euromajdan – zločin storočia“ vyšla vo vydavateľstve „Piter“ v marci. Mňa, ako autora, potešilo, že kniha sa stala na ruskom trhu bestsellerom. Navyše, už prišli aj návrhy o jej preklade do iných jazykov. Čo je aj pochopiteľné. 

Analyzujúc situáciu na Ukrajine som dospel k určitému záveru: to, čo sa udialo na Ukrajine – to nie je nonsens, nie je to ani zhluk náhod, je to ohnivo v reťazi celého radu podobných štátnych prevratov, ktoré sa prevalili po celom svete koncom 20.  a začiatkom 21. storočia.

Podobné spoločenské kataklizmy sa v určitom zmysle slova stali technológiou, ktorá sa nasadzuje v rôznych krajinách na to, aby sa tieto stali satelitmi nielen USA, ale aj celého anglosaského sveta (Počujete Slovania??? – pozn. red). Popravy, ktoré uskutočňujú „neznámi snajperi“, podplácanie elít, používanie médií ako detonátora spoločenskej nespokojnosti, príprava špeciálne vycvičených bojovníkov, znalých spôsobov rozpaľovania vášní v dave, schopné kydanie na úrady a právny systém štátu atď. – toto všetko nie je ukrajinské know how, ale len plnohodnotný štandard konaní a spôsobov, odskúšaných inde a uplatnených aj na Ukrajine.

Existuje taký pojem – „prepadové“ obsadenie fabriky. V skutočnosti ide o nepriateľské obsadenie cudzieho vlastníctva. Prepadovka sa už dávno a úspešne používala v rôznych štátoch, predovšetkým v USA. Lenže vojenskí stratégovia, špecialisti na štátne prevraty preniesli systém „prepadov“ do politiky a začali ju úspešne používať po celom svete.

Načo bojovať kvôli obsadeniu nejakého cieľa so štátom? Stačí pripraviť nejaké množstvo bojovníkov, podplatiť alebo podriadiť svojím záujmom niektorých predstaviteľov elity a netreba žiadny vojenský zásah v štáte. Stačí tam nasadiť svojich ľudí a ich rukami takto vybojovať daný štát, uskutočniť štátny prevrat, nasadiť do čela svojich ľudí a takto vybojovať štát bez drahej bojovej činnosti. Práve o tom je moja kniha.

Samozrejme, že kniha „Krvavý Euromajdan – zločin storočia“ nemôže byť pri súčasnej vláde uverejnená na Ukrajine. Dokonca sa sem nemôže zákonne ani dostať – cez knižnú sieť. Na Ukrajine v tomto zmysle funguje cenzúra – aj pri vydávaní, aj v knižnom obchode.  Lenže ja som potreboval spoznať názor ukrajinských novinárov a ukrajinských politikov o mojom výskume. Preto som neveľkú časť nákladu, niekoľko desiatok exemplárov, poslal poštou na Ukrajinu. Pričom adresoval som ich nielen svojím stúpencom, ale aj svojím otvoreným oponentom.

Ukázalo sa, že nejaká časť z nich sa dostala k nacionalistom, k aktivistom Majdanu a potom verejne spálená pri stenách parlamentu. Je však jasné, že tí, ktorí túto knihu pálili, jej prisúdili mimoriadne vysoké hodnotenie. Lebo sa pokúsili zničiť pravdu o sebe, o majdanovských udalostiach a teda fakticky priznali, že kniha má pravdu.

Čo sa týka adresátov, ktorí neoznámili úradom doručenie tejto knihy a ponechali si ju, myslím, že sa dozvedeli veľa nového a neočakávaného o týchto udalostiach, o nových predstaviteľoch Ukrajiny, dozvedeli sa pravdu z prvého zdroja o tom, ako a čo naozaj prebiehalo v kanceláriách úradov i o tom, ako a prečo ukrajinská vláda opustila v roku 2014 Kyjev a mnohé iné. Ja do  naisto viem, že niektorí moji oponenti si zachovali tieto knihy, ukrývajú ich pred cudzími očami a dychtivo čítajú, keď ich nikto nevidí.

Jedna známa ukrajinská novinárka ako dostala moju knihu dokonca napísala na facebook, že je to hrozné. Pravda, neprezradila, či je to kvôli vlasti, kvôli sebe alebo kvôli tým krvavým udalostiam, vinníci ktorých sa stali predstaviteľmi elity, ako aj niektorí veľavážení novinári, ktorí všestranne napomáhali štátnemu prevratu.

Ale veď ide o udalosti spred dvoch rokov. Pre niekoho to možno bude zaujímavé, no pre ostatných čitateľov asi ťažko...

- V tomto s vami nesúhlasím. Prečo? Technológia štátneho prevratu – to sú pomerne univerzálne prostriedky na zmenu politického režimu v štáte. Na ukrajinskom materiály som sa snažil dôsledne preskúmať tieto technológie, preštudovať metódy a ťahy, nasadzované na uskutočnenie týchto akcií. Preto teraz môžem povedať, kde, ako a kedy boli nasadzované alebo, čo je ešte dôležitejšie, kde sa práve teraz nasadzujú.

Minulý rok sa podobné udalosti začali v Arménsku. Vtedy som poskytol RIA Novosti rozhovor, kde som hovoril o týchto technológiách, dokonca som si dovolil dať ochrancom práva nejaké odporúčania. Neviem, čo si ma vypočuli, alebo prišli sami k danému poznaniu o našich chybách, vo výsledku zmenili algorytmus svojej činnosti a odvrátili štátny prevrat. Obdobné technológie sa nedávno začali nasadzovať v Moldavsku. Pred nedávnom sa uskutočnil pokus o štátny prevrat v Kazachstane, ktorý miestne služby tiež dokázali odvrátiť.     

To však neznamená, že sa v týchto štátoch neuskutočnia nové pokusy. Verte, že nové pokusy prídu. O rok, o päť, o desať... 

Ukrajina prešla dvomi tzv. revolúciami, ktoré oddeľujú desaťročia, čiže ide o dlhodobý systém. Preto je môj výskum aktuálny pre všetky štáty postsovietskeho priestoru.

Aj pre Rusko?

Svoju knihu som prezentoval v mnohých ruských mestách, kde som sa stretal s novinármi, historikmi – expertmi, skrátka s mysliacimi čitateľmi. Počas toho vzniklo veľa zaujímavých sporov a otvorených diskusií. Nie náhodou bol jedným z prvých Volgograd. Presnejšie bude ak povieme Stalingrad. Pobudol som na Mamajevovej mohyle, v múzeu stalingradskej bitky.

Potom som šiel do Petrohradu, do mesta, v ktorom dokonca aj kamene zachovávajú veľké dejiny našej spoločnej krajiny . Ruskej ríše. Podtrhujem spoločnej – teda aj Ukrajiny. Bol som aj v Rostove na Done, v meste, ktoré sa najviac stará o tých, ktorí boli nútení opustiť územie, kde prebiehala občianska vojna. 

Čo tým chcem povedať? V súčasnom Rusku sa veľmi starostlivo starajú o svoje dejiny. Rusi to nevnímajú ako nič výnimočné, v skutočnosti ide o dôležitý aspekt politických reálií. 

Iba na porovnanie. Na Ukrajine za ostatných 25 rokov, po získaní nezávislosti, rôzne nacionalistické skupiny otravovali historickú pamäť z vedomia národa. Pravých hrdinov nahrádzali lízatkami, dokonca aj otvorenými posluhovačmi okupantov. Čiže Banderom a Šuchevičom.

Pamätníky a historická pamäť – to sú hlavní nepriatelia nacionalistov, rôznych politických prepadajúcich zbojníkov. Ukrajina, žiaľ, stratila svoju historickú pamäť, v každom prípade stratila dejinnú napojenosť na svoju veľkú minulosť Ruska a Ukrajiny. Toto všetko sa v Stalingrade zachovalo. 

To, čo Ukrajina počas politickej turbulentnosti počas svojej nezávislosti stratila, a čo, naopak, si starostlivo stráži Rusko, historické dedičstvo s minulými hrdinami... toto všetko ochraňuje Rusko pred majdannými technológiami.

No a k elite. Ukázalo sa, že ukrajinská politická elita je absolútne nevlastenecká, úplne ľahko sa vzdala svojej samostatnosti.

Aký bol cieľ tohto štátneho prevratu, presnejšie politického prepadu Ukrajiny?

- Cieľ je jasný. Vytvoriť na postsovietskom priestore horúci bod a takto preorientovať záujmy Ruska zo svetových na regionálne. A ak to povieme ešte jednoduchšie, vytvoriť tu akési „AntiRusko“. A potom, s pomocou sankcií, pokúsiť sa vrátiť svet do jednopolárneho stavu. Našťastie sa to nepodarilo.

Podľa ria.ru, preklad srspol.sk