Je to príspevok na konferencii v Prahe 16. – 18. 9. 2016: Vzťah Ruska a európskej bezpečnosti nemožno skúmať bez aspoň stručného historického prehľadu. Dovoľte preto niektoré pozorovania a odvolávky na ruskú a západnú historiografiu.
Foto: TASR
Ruská historiografia zaregistrovala, že nájazdníci na Rusko z Východu chceli územie, peniaze, otrokov, ale nežiadali od Ruska zmenu náboženstva. Naproti tomu nájazdníci zo Západu žiadali predovšetkým zmenu náboženstva.
Možno poznamenať, že v minulosti to bol najmä katolicizmus, dnes trhové hospodárstvo so zapojením anglických a amerických búrz, práva LGBT, médiá so zahraničným financovaním a pod. Azda preto Rusi v kritických okamihoch dejín zvolili radšej východné spojenectvo než západné.
Alexander Nevskij nemohol súčasne bojovať proti Tatárom aj nemeckým rytierom. Dal prednosť prímeriu s Tatármi a porazil nemeckých rytierov na Čudskom jazere v roku 1242. Ruská pravoslávna cirkev v roku 1439 neschválila florentskú úniu medzi Konštantínopolom a Rímom, ako posledný pokus zjednotenia síl východného a západného kresťanstva proti Turkom pred pádom Konštantínopola. V Moskve vtedy zaznelo heslo: Radšej turecký fez než pápežskú tiaru.
Cár Ivan Hrozný po porážke Zlatej Hordy a obsadení Kazane v roku 1552 odmietol ponuku pápeža Gregora XIII. aby ďalej pokračoval vo vojne proti Tureckej ríši. Pápež ponúkal cárovi ako odmenu, že ho korunuje za cára/cisára. Dnes vieme, že to bola smiešna ponuka pre cára, ktorý sa cítil byť vládcom Tretieho Ríma. Namiesto toho Ivan Hrozný začal vojnu v Pobaltsku proti Livónsku, ktorá trvala takmer 20 rokov a nedopadla pre Moskvu príliš dobre. Cár neprijal ani pápežov nový (gregoriánsky) kalendár hoci tam nešlo o politickú či teologickú otázku, ale len o astronomickú.
Ruská historiografia pokladá dodnes rozhodnutie vtedajšieho cára (o vojne v Livónsku) za kľúčové pre trvalý rozpor medzi Ruskom a Európou. Môžeme pokračovať až do súčasnosti, keď sa Rusko radšej spája s Čínou proti Západu než opačne. Ale napriek všetkému je Európa pre Rusko svetlom ako pre nočnú mušku. Asi pred 10-timi rokmi som sa pýtal Alexandra Kosačova, vtedy predsedu zahraničného výboru Ruskej Dumy, aké miesto zaujíma v ruskej zahraničnej politike Európa. Odpovedal mi, že Európa je pre Rusko preferenčným partnerom, ale ak bude klásť pre Rusko neprijateľné podmienky, Rusko už má alternatívu v Číne.
Pozrime sa teraz na bezpečnostnú situáciu Európy. Európa sama nebola schopná odpovedať na žiadnu väčšiu bezpečnostnú výzvu – vonkajšiu aj vnútornú - s jednou výnimkou. Rímsku ríšu rozvrátili národy prišlé z Východu, Tatárom by Európa nebola schopná vzdorovať, keby sa nevrátili na Východ pre svoje vnútorné problémy. Napoleona dokázalo poraziť až Rusko, rovnako Hitlera. Výnimkou je obrana proti Osmanskej ríši. Osmanskú ríšu dokázala poraziť Európa sama.
Aby sme sa vyhli predčasným paralelám so súčasným tlakom islamského obyvateľstva na Európu, treba povedať, že vtedy, 14. až 17. storočie, bol pomer obyvateľstva Európy a vtedajšieho islamského sveta ďaleko priaznivejší pre Európu než teraz. Na doplnenie obrazu, Európa sama, bez USA, by sa neubránila ani tlaku komunistického sveta v 20. storočí. Ak zahrnieme do prehľadu aj súčasnú migráciu do Európy cez Stredozemné more, Európa jej skôr nevie vzdorovať. Dohoda s Tureckom je veľmi vratká a Turecko kolíše medzi Ruskom a Západom.
Na druhej strane, boli obdobia spolupráce medzi Ruskom a Európou. Od bitky na Čudskom jazere nebola väčšia vojna medzi Ruskom a Pruskom/Nemeckom až po I. a II. svetovú vojnu. Viedenský kongres v roku 1815 za účasti Ruska a európskych štátov nastolil mier na sto rokov. Dokonca aj tak kompromitovaná Jaltská zmluva založila mier takmer na pol storočia. Čo je najdôležitejšie, konkrétnu dohodu medzi Ruskom a Západom nikdy neporušilo Rusko, ale Západ.
Súčasný mier v Európe spočíva na spojenectve Európy a USA na jednej strane a napätých vzťahoch s Ruskom. Pre Európu je to za cenu čiary napätia na jej území a jej účasti na vojnách, rozpútaných USA na Blízkom východe, v Ázii a v Afrike. Historické skúsenosti hovoria, že uzavretie dohody medzi Európou a Ruskom by bolo lepším riešením. Testom takej dohody pre Európu by bolo zahrnutie do nej všetkých bezpečnostných požiadaviek Európy.
Problém takej dohody formuloval Henry Kissinger v 31. kapitole svojej knihy Diplomacy. Napísal v nej:„Geopoliticky, Amerika je ostrovom pred pobrežím veľkej pevninskej masy Eurázie, ktorej zdroje a obyvateľstvo vysoko prevyšujú Spojené štáty. Dominácia jednej mocnosti čo aj len na jej časti – Európe alebo Ázii – zostáva dokonalou definíciou strategického nebezpečenstva pre Ameriku...
Tomu nebezpečenstvu by sme museli oponovať aj keby sa dominujúca mocnosť správala priateľsky, pretože keby sa jej zámery neskôr zmenili, Amerika by precitla s veľmi klesajúcou schopnosťou na účinný odpor a stúpajúcou neschopnosťou ovplyvňovať udalosti.“ Inými slovami, Európa by sa musela najskôr vymaniť z geopolitického područia Ameriky, aby mohla uvažovať o dohode s Ruskom.
Závislosť Európy na Spojených štátoch prehĺbilo rozširovanie NATO na východ. Na konci studenej vojny vtedajší Sovietsky zväz aj osobne Michail S. Gorbačov považovali za samozrejmosť, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Američania aj Nemci im to ústne sľúbili. Bola to cena za sovietsky súhlas so zjednotením Nemecka. Podrobne o tom píše Mary Elise Sarotte v septembrovom-októbrovom čísle 2014 Foregn Affairs v článku A Broken Promise? What the West Really Told Moscow about NATO Expantion.
Na rokovaní v Moskve vo februári 1990 James Baker a o pár dní neskôr Hans Dietrich Genscher sľúbili Gorbačovovi, že NATO sa nerozšíri na východ. Neskôr Američania upustili od takého sľubu, pretože zaujali stanovisko, že Sovietsky zväz prehral studenú vojnu a nemôže si klásť podmienky. Upadajúci svetový vplyv Spojených štátov a problémy vo vnútri NATO môžu priviesť k návratu ku onomu prísľubu dokonca ešte za života Michaila S. Gorbačova.
Michail Sergejevič, prajem Vám pevné zdravie a ešte dlhý život. (Na konferenciu mal prísť aj M. S. Gorbačov, čomu však zabránila jeho choroba - pozn. red. srspol.)
Ján Čarnogurský
