Na Ukrajine opäť vzbĺkol škandál. Dôvodom sa stal ceremoniál v Lucku, počas ktorého oficiálne oslavovali tých, ktorí sa špecializovali na likvidáciu civilistov počas 2. svetovej vojny.
Foto: Facebook
Odkopnúc aj posledné pozostatky politickej korektnosti uskutočnila samospráva mesta svetský obrad na pamiatku miestnych vrahov „Židov, Poliakov, Rusov a komunistov“. Išlo o verejné vyznamenávanie „rytierov OUN“ - veliteľov i radových policajtov, členov OUN. Víťazi nad bezbrannými ľuďmi boli vyhlásení za hrdinov, ich príbuzní i priami potomkovia dostali ocenenia.
Ceremoniál zorganizovala predstaviteľka Ukrajinského inštitútu národnej pamäte Lesja Bondarčuková, gubernátor Volynskej oblasti Volodymyr Gunčik a iniciátor projektu vyznamenávania historik Mykola Posivnyč.
Hlava „Židovského výboru Ukrajiny“ Eduard Dolinskij to nazval „divokým zneužívaním“. Prečo? Pretože vyznamenaní boli aj príbuzní Mykolu Kovtonjuka – veliteľa ukrajinskej pomocnej polície v Lucku. Tento kolaborant patril do jednotky, ktorá zversky zabila vyše 20 tisíc Židov Lucka.
A čo ďalší „hrdinovia“? Fedir Zatovkanjuk, zástupca veliteľa pomocnej polícii Lucka. Tichon Zinčuk, náčelník oddelenia pomocnej polície dediny Tojkut, vyznačujúci sa osobitnou krutosťou. Sergij Kačynskij riadil tzv. „národnú milíciu“ v Rovne. Zúčastnil sa likvidácie vyše 18 tisíc Židov. Ivan Kobec slúžil v ukrajinskej pomocnej polícii v Ratne a zúčastnil sa zabitia 1800 Židov v Ratne. Petro Ksendzuk bol vojenský zločinec, ktorý sa kruto prejavoval v ukrajinskej pomocnej polícii v Torčine. Tá spolu s Nemcami zlikvidovala vyše dvetisíc Židov. Ivan Malimon bol veliteľom pomocnej polície v Olykách, kde policajti s Nemcami zversky zabili 3500 Židov.
Celkovo majú „hrdinovia Ukrajiny“ na rukách krv najmenej 50 tisíc nevinných obetí. Nerátajúc do toho zavraždených Poliakov, Rusov a Ukrajincov, keď po ukončení služby v polícii prestúpili do UPA.
Prečo to nie je celoštátnym a celoeurópskym škandálom?
Takéto vyznamenávanie by nebolo mysliteľné v Nemecku, v Rakúsku, v Belgicku alebo vo Francúzsku. No nebolo by možné ani na Slovensku. Európske štáty si totiž dobre pamätajú, akú cenu zaplatili za „toleranciu“ voči nacizmu v prvých dňoch jeho existencie v Nemecku.
No napriek tomu sa pred mesiacom v OSN pri hlasovaní o rezolúcii proti glorifikácii nacizmu opäť „zdržali“, čiže ukázali, že im je jedno kto, za čo a prečo bude nacizmus velebiť.
Zo štátov západnej koalície len Izrael podporil ruskú rezolúciu (pripravenú v spoluautorstve asi piatich desiatok štátov). Európania akoby mali slabý zrak a hlavu a neboli schopní ani dovidieť a ani domyslieť, čo sa skrýva za takýmito prejavmi.
Ako si vysvetliť túto nezakrývanú dvojakú pozíciu Európanov? Doma nacizmus a extrémizmus zakazujú, no inde, napr. aj na Ukrajine, sú voči nemu zhovievaví a nevšímaví. Dá sa to vysvetliť oným známym, že „je to síce podliak, ale je to náš podliak“?
V. Mikunda s využitím ria.ru, srspol.sk
