NázorObčana.sk

     Pochádzam z normálnej rodiny. Do obdobia mojej puberty bola viera v Boha u nás v rodine niečo ako samozrejmosť, ktorú sme si neuvedomili. V čase mojej puberty rodičia začali aktívne navštevovať jednu katolícku spoločnosť.

     Ale obdobie medzi pasívnou a aktívnou vierou v Boha u mojich rodičov, malo u mňa opačný, negatívny smer. Síce som naoko verila v Boha, aby som u rodičov „neskazila morálku“, ale v skutočnosti som cítila nepokoj, nepochopenie a bolesť. Nechcem obviniť svojich rodičov, myslím si, že aj oni hľadali cestu ku mne, ale hrať sa na pobožnú dcéru, tak ako si predstavovali moji rodičia, bolo nad moje úsilie.

     Myslím si, že pre nich bolo dôležité, čo si o nich myslia iní pobožní manželia. A ich výchova bola zameraná len na zákazy a príkazy. No napriek tomu som šťastná, že sú to moji rodičia. Veľmi si ich vážim.

     Potom som  išla na vysokú školu a počas jednej skúšky u pani docentky sa to zvrtlo. Zaľúbila som sa do nej. A postupne sa mi páčili aj iné ženy. Spočiatku som to nechápala, myslela som si, že je to len chvíľková záležitosť,  bojovala som proti tomu, ale svojim citom sa rozkázať nedá.

     A tak sa začala moja ťažká životná cesta, počas ktorej som nemala odvahu sa priznať. Priznať sa spoločnosti, že som sa stala lesbou,  priznať sa mojim rodičom i blízkym. Každý deň som mala pripravený monológ, ako oznámiť, ale nezrealizovala som to. Bála som sa. Hanbila som sa. A tým som veľmi trpela.

     Nakoniec som sa rozhodla, že napriek svojej homosexualite si nájdem priateľa, s ktorým som chcela viesť rodinný život. Týmto som chcela zatajiť svoju sexuálnu orientáciu. Zoznámila som sa s jedným mužom, ktorý ma veľmi zaujal a postupne som ho milovala. No nikdy som nedokázala zaľúbiť sa do neho tak ako do žien. Po rokoch chodenia sme si pred oltárom povedali svoje áno.

     Pred svadbou som bola na spovedi, kde som sa vyspovedala zo svojej orientácie a kňaz mi dal rozhrešenie. Svojmu snúbencovi som s čistým a s jasným hlasom povedala svoje áno. 

     Myslela som, že týmto zabudnem na svoju minulosť, ale žiaľ, aj počas manželstva som bola „myšlienkami neverná“ svojmu mužovi.

     Raz som bola na jednom katolíckom stretnutí a počas jednej súkromnej modlitby som sa jednej pani priznala, že ešte stále myslím na ženy. Pani sa za mňa modlila a po určitom čase som zistila, že tá modlitba bola účinná a naozaj som bola oslobodená od homosexuality. Ten pocit oslobodenia bol krásny a úžasný, konečne som sa zaľúbila do svojho muža, lepšie povedané, pozerala som sa na svojho manžela bez strachu, bez hanby a čistými očami a to viac s čistejším srdcom. Emócie oslobodenia a zaľúbenosti trvali dlho a nikdy na to nezabudnem.

     Dnes, počúvame rôzne informácie o genderizme, sexuálnej výchove detí alebo iných aktivitách homolobistov. Taktiež sme svedkami protichodných informácii zo strany katolíckej cirkvi alebo iných spoločností, ktorí sa nestotožňujú s názormi genderizmu, homoagendy.

      Bola som lesba a dnes som katolíckou manželkou. Som bojovníčka proti genderizmu, ale mrzí ma, že aj Vy katolíci alebo iní robíte chyby, ktoré sú pre homoagendu a genderistov žatvou.

     Keď som bola lesba, nepáčilo sa mi, kritizovanie katolíkov aj iných a ich predsudky voči spolunažívaniu homosexuálov, osočovanie, posielanie ich do pekla, keď heterosexuáli dali najavo svoju nadradenosť, len oni mali vždy pravdu, keď rodičia vyhodili ich homosexuálne deti na okraj spoločnosti atď.

     Nedokázala som pochopiť, prečo niektorí stále považujú homosexualitu ako chorobu, prečo neuznávajú registrované partnerstvo alebo adopciu detí homosexuálom, prečo kritizujú pochody homosexuálov.

     Ako lesba som bojovala, aby ste všetci rešpektovali naše názory, že homosexualita nie je zlá, je neškodná a neubližuje nikomu. Aby ste rešpektovali našu slobodu, že si chceme robiť, čo sa nám páči, našu lásku k osobám rovnakého pohlavia a našu vieru, že to čo robíme, je správne.

     Dnes, po rokoch som si uvedomila, že to nie môj názor, ale názor homoagendy. Ich ciele sú rôznorodé, ale hlavným cieľom je získavanie a podporovanie sexuálnej slobody, snažiac sa presvedčiť, že aj oni majú právo na sex ako my heterosexuáli. To bola aj mojou silnou zbraňou.

    My sme naozaj verili tomu, že naše rozhodnutia sú správne a pre spoločnosť prosperujúce. My sme mali potrebu odsúdiť a verejne kritizovať iné názory ako naše, lebo sme sa cítili dlhodobo diskriminovaní, snažili sme dať na verejnosť, že sme v práve, tešili sme sa, keď súd rozhodol v náš prospech, keď politici schválili naše zákony, keď lekári potvrdili, že homosexualita sa nikdy nedá liečiť. Tešili sme sa z každých nových, aj klamlivých informácii, ktoré potvrdili naše presvedčenie.

     Žila som v klamstve. Takmer všetko čo nám naservírujú homolobisti sú lži. Aj oni, neuvedomujúc žijú v klamstve, iba pár homolobistov, genderistov možno tušia, že to nie v súlade s morálkou alebo svedomím. Prečo to robia? Mám veľa otázok, ale žiadna odpoveď.

     Bola som lesba a skúsim na to odpovedať. Detstvo som mala pekné, rodičia sa o mňa starali s láskou. Aj keď boli chudobní. Ale ako som v úvode uviedla, ich výchova bola založená na zákazoch a príkazoch. Myslím si, že dôvodom, prečo som sa stala lesbou, bolo to, že mi rodičia nevysvetlili morálne zásady sexuality. Dlho som rozmýšľa, čo je správne a prečo je to zakázané. Potajomky som sledovala filmy alebo som čítala časopisy s erotickým, homosexuálnym pozadím a ich klamstvom som si vyplnila medzeru o sexualite. Ďalšie klamstvo.

     Alebo ďalším dôvodom je aj to, že som si lepšie rozumela s kamarátmi, často som bola pri nich. Pár krát som počula, že som sa mala narodiť ako chlapec, nie ako dievča. Klamstvo, ktorému som verila, že radšej by som mala byť mužom ako ženou.

     Alebo keď sa ma opitý muž dotkol môjho lona a ja som nevedela, čo to znamená? Mala som vtedy 12 – 13 rokov. Spočiatku som si myslela, že to nič nie je vážne a preto som to neriešila. Zase klamstvo, znamenalo to veľa, cítila som sa ponížená.

     Neviem, čo bolo dôvodom zmeny mojej sexuálnej orientácie, možno sa na tom podieľali, či v menšej alebo vo väčšej miere spomenuté dôvody. Myslím si, že boli aj iné dôvody, na ktoré si vôbec nepamätám.

     Nie som odborník, ale som toho názoru, že to závisí aj od povahy človeka a aj od ochoty prijatia pomoci od iných. Ja som citlivej povahy a nikomu som sa nezdôverila o svojom trápení. Preto som sa stala lesbou. A viem, že hodne veľa homosexuálov sú citlivej povahy.

     Preto Vás všetkých, blízkych prosím o to, aby ste vždy podali pomocnú ruku dieťaťu i dospelému, ktorí trpia. Porozprávajte sa s ním, ukážte im cestu a podporte ho v hľadaní svojej identity. Dajte mu na vedomie, že vždy budete stáť pri ňom, ale upozorňujte ho, že táto cesta nevedie nikam. Buďte pre nich vzorom.

     A ostatní, ak sa trápite a naozaj uvažujete nad svojou homosexuálnou orientáciou  a stále sa hľadáte, ale nechcete takto žiť, hľadajte pomoc. Ja som sa zdôverila v Boha a prosila som ho, oslobodenie prišlo až po 7 rokoch a to som bola manželkou už 3 rok.

     Homosexualita sa dá riešiť, potvrdzujem to aj ja, aj iní ľudia. Ale o tom neinformujú verejnosť.

     Homosexualita nie je stav trvalý, práve naopak, je nestabilný. Svedčí o tom, že mnoho z homosexuálov je aj bisexuálov alebo v minulosti mali vzťah s opačným pohlavím. Niektoré zdroje uvádzajú, že len mále percento z homosexuálov trpia skutočnou homosexualitou. Homolobisti to nepopierajú, ale nepovažujú to za podstatné. Podľa nich je každý homosexuál, ktorý už mal vzťah s rovnakým pohlavím.

     Homosexuál nie je nepriateľ Cirkvi, lebo ona chápe ich trápenie, homosexuál je nepriateľ fanatikov, žiaľ aj katolíckych,  ktorí odcudzujú všetkých, ktorí žijú v hriechu a neprijímajú ich. Taktiež im nepomáhajú ako Ježiš.

     Homolobisti klamú, keď bojujú proti Cirkvi a všetkých katolíkov hádžu do jedného vreca. Iné je keď homosexuál žije sexuálnym životom so svojím partnerom a toto spolužitie je hriechom, čo aj Cirkev na to upozorňuje. To platí aj pre heterosexuálov, ktorí žijú spolu bez sobáša.

     Homosexuál je človek, ako každý z nás, má svoje túžby, potreby, sny, tak ako ich máme aj my heterosexuáli. Homosexuáli si myslia, že budú šťastní, keď im bude dovolené partnerstvo a adopcia detí. Niekde som čítala, že legalizované partnerstvo využíva len maličké percento homosexuálov. Má význam toto partnerstvo, keď ho skoro nikto nevyužíva?

     V úvode som uviedla, že aj Vy katolíci a aj iní robia veci, ktoré sú žatvou pre homoagendu. Prvou je, že hádžete všetkých homosexuálov do jedného vreca. Nerobte to, sú homosexuáli, ktorí sa trápia a oni za to nemôžu, že čo sa im stalo. Ja sama pochádzam z katolíckej rodiny a vidíte, stala som sa lesbou. A veľmi som tým trpela.

     Ďalšou chybou je že ich kritizujete, veď nepoznáte dôvody. Čo ak boli v detstve zneužívaní a neposkytli ste im pomoc. Pre homoagendu je kritizovanie katolíkov alebo iných nehomolobistov spúšťačom nenávisti a arogancie. Stačí, ak si spomenieme na príklad jedného slovenského politika, ktorý ostro kritizoval homosexuálov a na druhý deň homolobisti stáli pred parlamentom s agresívnymi transparentmi.

      A tou poslednou a najdôležitejšou chybou je to, že im nedávame príklad. Veľa katolíckych manželstiev žije v klamstve, preferuje sa alkohol, nevera, bitka, drogy, gamblerstvo, výchova detí a mládeže bez lásky, pokoja. Polovica manželstiev končí rozvodom. Keď sa rozvedú manželia, ktorí nežili v katolíckom duchu a boli zosobášení civilne, tak to homoagende nevadí. Ale keď sa rozvedú katolícki manželia, to je pre nich radostná správa a dôvod ešte najďalej kritizovať a ďalším dôkazom, že manželstvo nie je silný záväzok. Taktiež je pre nich žatvou aj to, keď katolíci nežijú v súlade s tým, čo im hovorí Biblia.

     Prosím Vás, modlite sa za všetkých homosexuálov, ktorí hľadajú cestu a pomoc. Ukážte im cestu svojím príkladom, vzorom a nie rozkazmi, buďte ich bútľavými vŕbami, na ktorých sa môžu bez predsudkov obrátiť a pre nich bude odmenou, že ich nikdy nesklamete.

     S láskou bývala a trpiaca lesba, dnes šťastná katolícka manželka.