Americký remake kórejského príbehu o pomste
Spike Lee, v 80. a 90. rokoch dominantná osobnosť afroamerického filmu sa po kratšej odmlke a niekoľkých skôr nevýrazných filmoch rozhodol adaptovať juhokórejský film Oldboy z roku 2003, ktorý bol zasa adaptáciou rovnomennej mangy. S americkými remakmi je to veru relatívne komplikované. V súčasnosti sa sugeruje potreba alebo nutkanie jednoznačne negatívneho konsenzu ku všetkému čo sa snaží určitým spôsobom reprodukovať či oživiť zabehnutú, vysoko cenenú klasiku. Toto zmýšľanie početného množstva divákov, majú na svedomí iste nepreberné kvantá nie príliš kvalitných remakov, vznikajúcich najmä v poslednej dobe, ktoré boli splodené či už za víziou rýchleho, ľahkého zárobku alebo z dôvodu kreatívnej núdze a nedostatku inovácií Hollywoodu. V tomto mínovom poli pre USA adaptovaných filmov sa však črtajú aj výnimky, ktoré v niektorých prípadoch dokázali svoje predobrazy aj prekonať. Spomeniem napr. takú Skrytú identitu (2006), remake ázijskej Volavky (2002), za ktorý si Martin Scorsese zaslúženie odniesol domov oscara, alebo vcelku podarený Nech vojde ten pravý (2010) Matta Reevesa. Je tak škoda, že sa rekonštrukcia senzačnej kórejskej drámy nezaraďuje medzi túto elitnú skupinu amerických vzkriesení.
Alkoholu holdujúci Joe Doucett (Josh Brolin), sa po neúspechu nadviazať profesijný vzťah v sľubnej biznisovej príležitosti rozhodne zavŕšiť svoj zlý deň opitým túlaním sa po nočných uliciach. Po stretnutí so záhadnou dámou s žltým dáždnikom sa zobudí v neznámej, rudimentárne zariadenej miestnosti, v ktorej ho úplná izolácia, žiadna komunikácia a nemožnosť úniku takmer privádza k šialenstvu. Jediným spoločníkom jeho zdanlivo nekonečného pobytu je televízor, z ktorého sa dozvedá, že je obvinený z vraždy svojej manželky. Po 20 rokoch neopodstatneného väznenia je prepustený a dostáva sa do kontaktu s mladou Mariou Sebastian (Elizabeth Olsen), s ktorou spoločne usilujú o nájdenie Joeovej dcéry a ľudí, ktorí stoja za jeho únosom.
Americká variácia Oh Dae-sua v podobe Josha Brolina
Vzhľadom na to, že je film nakrútený podľa Park Chan Wookovej rovnomennej predlohy, je porovnávanie s ázijským kultom nevyhnutné. Hneď v úvode robí film zásadnú chybu, ktorá snáď vychádza zo snahy šokovať. Zatiaľ čo v origináli sa o hlavnej postave Oh Dae-Su (stvárnená vynikajúcim Choi Min-sikom) nedozvieme prakticky nič, v remaku je nám Joe Doucett predstavený ako ten najväčší buran a chlipník pod Slnkom. Je to človek, ktorý sa neštíti ničoho, k svojej rodine sa správa podlo a preto nám jeho uväznenie nie je natoľko proti vôli, dokonca môže viesť k určitej satisfakcii. Naproti tomu nedostatočné alebo chýbajúce vykreslenie Oh Dae-Suovej podstaty vyvoláva u divákov podobné pocity zúfalosti, frustrácie a absolútnej neznalosti príčin jeho uväznenia. V identifikácii diváka s hlavným hrdinom teda rozhodne vyhráva originál. Čo sa však podarilo na jednotku, je herecké obsadenie. Výkon Josha Brolina je skvelý, nesmierne fyzický a ťažko si po zhliadnutí filmu v jeho role predstaviť niekoho iného. Postupné chradnutie a neskôr tvrdú detoxikáciu stvárňuje veľmi autenticky, zvláštne však je, že po dvadsiatich rokoch na ňom nevidieť čo i len sebemenšie známky zostarnutia. Ostatní snáď až s výnimkou Elizabeth Olsen pôsobia skôr ako nejaké karikatúry, komiksoví antagonisti, ktorých je skutočne ťažké brať vážne. Bohužiaľ trpí aj tento film typickým neduhom americkej produkcie a to zmnohonásobnením a preháňaním, snahou zvýšeným množstvom prekonať všetko čo bolo v prvom diele/origináli. Veľké musí byť väčším, nechutné nechutnejším, brutálne brutálnejším. Spomínané negatívne vykreslenie Josha Brolina je toho príkladom, nestačí ukázať iba opitého hrdinu , musí si ovracať ruku a oplzlo sa chovať ku všetkým ženám ktoré stretne. V miestnosti je držaný nie 15 rokov, tentokrát až 20. Aj povestná akčná scéna, v origináli nesmierne podmanivo celkovým záberom zboku nakrútená, má v tomto filme aj vertikálne razenie, kde Josh Brolin ako nemenovaný majster pästných súbojov plieni jedno poschodie za druhým. Dokonca aj záver a celá dejová os točiaca sa okolo jeho dcéry je povýšená o level vyššie, aby bol zvrat ešte viac zdrcujúci, vo výsledku však pôsobí odmerane, takmer absurdne a záver je až smiešne doslovný, na rozdiel od pôvodnej verzie interpretačne chudobný.
Povestná akčná scéna - technicky a choreograficky premyslená, štýlovo však chabá
Parkovo majstrovské dielo sa vyznačovalo aj úchvatnou audiovizuálnou stránkou, rovnako ako všetky jeho filmy. Živé farby a ich teplotné striedanie, pod kožu sa zarývajúce, bizarné obrazy a ich symbolická bohatosť, perfektná práca s mizanscénou rovnako ako aj soundtrack, často využívajúci klasickú hudbu, dokresľujúci pre ázijskú kinematografiu toľko typický široký emocionálny rozmer. Tieto atribúty zväčša bohužiaľ absentujú v americkej verzii, ktorá je v niektorých okamihoch síce pôsobivá, napr. spomínaná hromadná akčná scéna nakrútená bez strihu, nedosahuje však obrazovej poetiky a sugescie svojho exotického bratranca. Podiel na omnoho menšom estetickom účinku má nepochybne veľmi nevýrazná hudba, svojou tuctovosťou odkazujúca na všemožné triviálne akčné filmy alebo thrillery. Za svoju kariéru natočil Spike Lee audiovizuálne atraktívnejšie filmy, napr. Konaj správne z roku 1989.
Samuel L. Jackson ako výstredný záporák, akoby vystrihnutý z komiksu
Pre neznalcov Oldboya z roku 2003, by mohol byť americký variant vcelku zaujímavý, netradičný počin, predsa len ázijská kultúra a teda aj vyjadrovacie prostriedky a filmové postupy sú pomerne vzdialené tým západným, najmä Amerike, ktorá si pre domácich divákov radšej urobí tú svoju verziu.
