Pozoruhodný existenciálny nezávislý počin
Americká indie scéna minulý rok vyplodila okrem iného aj zaujímavý počin s názvom Prízrak od amerického režiséra Davida Lowryho. Ten, svoj prvý celovečerný film Ain't Them Bodies Saints nakrútil v roku 2013 a po ňom nasledoval prvý projekt pod dozorom väčšieho štúdia ( v tomto prípade Disney) v podobe animovaného rodinného filmu Pete a jeho drak. Svojim posledným dielom tak hlása návrat späť ku koreňom a vážnejším témam a rovnako ako vo svojom debute do hlavných úloh obsadil Caseyho Afflecka a Rooney Mara. Pracovať na filme začal v roku 2016 a ako sám tvrdí, odjakživa rád prikladal dôležitosť veciam, ktoré inak považujeme za naivné či smiešne a jednoduchý obraz muža zahaleného plachtou, ho očaril. Film obdŕžal ocenenia na viacerých festivaloch avšak u kritikov nebadať jednoznačného konsenzu.
Naratívna zložka zachytáva príbeh mladého nemenovaného, zdanlivo šťastného páru, žijúceho v malom, mierne izolovanom dome. Ona (Rooney Mara) sa túži odsťahovať, On (Casey Affleck) odmieta, dom ho z nejakého dôvodu priťahuje, nevie však vysvetliť čo mu znemožňuje príbytok opustiť. Jedného dňa muž tragicky zahynie pri autonehode, jeho duch sa však rozhodne vrátiť do domu a bez možnosti zasiahnutia, je nútený pozorovať proces Jej vysporiadania sa s jeho smrťou.
Casey Affleck je neznámymi nostalgickými pocitmi priťahovaný k domu
Skromnosť obsahu je opodstatnená faktom, že čím menej divák o filme dopredu vie, tým je pôžitok z neho intenzívnejší, pričom toto tvrdenie platí vo väčšine prípadov takmer vždy. V prvom rade však treba uviesť, že optikou našich konvencionálnych očakávaní a žánrových návykov ide pravdepodobne o najpodivnejší počin roka a jeho atypickosť môže pre nepripraveného diváka vyústiť v sklamanie či opovrhnutie (čo môže byť jednou z príčin priemerných hodnotení). Vo mne osobne, film spočiatku prekvapivo evokoval podobné pocity ako Nolanov Interstellar, i keď by si filmy na prvý pohľad nemohli byť vzdialenejšie. Dominantným aspektom snímky je nesmierna minimalistickosť, či už čo sa štylistickej no i naratívnej stránky týka. Veľmi pomaly rozprávaný príbeh často elipticky vynecháva časové úseky a mnohokrát zobrazuje následky no nie príčiny. Nebyť krátkej stopáže, črtajúcej niečo okolo 90 minút pôsobil by film až neznesiteľne vlieklo, čo je však nepochybne autorským zámerom, snaha o efektívne sugerovanie pocitov nekonečnosti, večného čakania, ktorým duch prechádza. Navzdory tomu by filmu jednoznačne prospela skôr krátkometrážna forma. Naratívna kostra preskakuje medzi minulosťou, budúcnosťou a naopak, pričom práve dlhoveký časový tok je vo filme nesmierne pôsobivo vykreslený a zhustený, ako záležitosť niekoľkých minút pre večne čakajúceho ducha. Kľúčovým slovom je tu najmä melanchólia, filmom sa ťahajúca ako akási epidémia, zasahujúca každého v jej blízkosti. Filozofický rozmer filmu tematizuje malichernosť či pominuteľnosť života a všetkého čo je nám blízke a jediným pretrvávajúcim faktorom sú tak nemateriálne záležitosti, v tomto prípade napr. hudba, schopná spojiť minulosť s prítomnosťou. Duch tak predstavuje akési nenaplnené prianie, či manifestáciu predstavy plynutia času bez ľudí. Veľmi nepočetné sú taktiež dialógy, herci mnohokrát hrajú čisto očami, pričom v tomto ohľade exceluje najmä Rooney Mara . Paradoxne najobsiahlejšie dialógové momenty majú vedľajšie postavy, ktoré sa vo filme objavia krátkodobo. Z opačnej strany sa dá film uchopiť aj ako zaujímavý experiment s hororovými postupmi, kedy je nám situácia domu v ktorom straší, predstavená z pohľadu samotného ducha. Svet duchov je vo filme znázornený ako dimenzia pre bludné duše, ktoré nie sú schopné dosiahnuť večného pokoja bez naplnenia citových záväzkov a vyznaní, ktoré siahajú až za hranicu smrti.
Rooney Mara sa stáva akýmsi transcendentným putom nekonečne čakajúcej, nenaplnenej duše
Formálna stránka sa vyznačuje nezvykle dlhými, zdanlivo nekonečnými zábermi, zachytávajúcimi častokrát bezvýznamné javy či deje (5 minútové jedenie koláča). Akokoľvek pôsobivo nakrútené, najmä čo sa práce s mizanscénou týka, ich dĺžka občas operuje na hranici znesiteľnosti a najmä samoúčelnosti. Prevažne statická kamera a veľmi obmedzená distribúcia informácii v rámci záberov skvelo dokresľuje skľučujúcú, melancholickú náladu, ktorú sa film svojim obsahom snaží navodiť. Interiéry sú často snímané celkovými zábermi, ktoré umocňujú ich prázdnotu a vyprahnutosť, zostávajúce po tom ,čo ich opustí život. V prípade absencie hudby, tvoria podstatnú funkciu rôzne ruchy a každodenné zvuky, vo filme ale obohatené o akúsi kurióznosť. Thrillerový či takmer hororový nádych filmu dodáva okrem low – key osvetlenia aj desivá hudba, či typické ľakačky a bezútešné plynutie času bez života je vo filme veľmi kreatívne zobrazené kompletne vizuálne, pričom duch plní v podstate rovnakú funkciu ako divák, funkciu nečinného pozorovateľa.
Prízrak rozhodne nie je šálkou kávy každého, najmä tak kvôli jeho pomalému, nedynamickému tempu či mierne deprimujúcemu obsahu. Kto hľadá jednoduchú zábavku na spríjemnenie večera za hlučnej konzumácie popcornu, môže hľadať ďalej. Nenápadný existenciálny počin, ma však osobne, aj napriek prepálenej dĺžke zasiahol na viacerých rovinách a nepochybne ho nenechám upadnúť do vyhasínajúcich dočasných zákutí pamäte bez reprízy.