asfasdf ×

NázorObčana.sk

Nemilovaní (2017)

 Aktuality

Depresívna dráma z ruských končín

06 Marec
2018 17:15:20

Jeden z najzaujímavejších a najtalentovanejších súčasných tvorcov Andrej Zvjaginvcev sa narodil v roku 1964 vo vtedajšom Sovietskom zväze. Svoju umeleckú dráhu zahájil divadelnou tvorbou a v roku 2003 debutoval nesmierne pôsobivou snímkou Návrat (Vozvrashchenie ) , v ktorej bolestivo vykreslil komplikovaný vzťah medzi otcom a dvoma synmi. Už tento brilantný kúsok na seba patrične upútal pozornosť filmovej verejnosti a v súčasnosti, aj napriek režisérovej nie príliš vysokej tunajšej popularite, obsahuje jeho  filmografia celkom 7 pomerne kvalitných počinov.  Jeho posledný, niekoľkými oceneniami vyznamenaný film,  nadväzuje na jeho predchádzajúcu tvorbu v tematizovaní problematiky stroskotaných medziľudských vzťahov, odlúčenia sa a absenciu faktora  ľudskosti v spoločnosti.

Tragický príbeh zachytáva na prahu rozvodu stojace manželstvo Žeňi a Borisa, ktorého najväčšou obeťou je ich syn Aljoša, zmietaný medzi vzájomnou nenávisťou oboch rodičov, pričom z ani jednej strany nepociťuje potrebnú dávku lásky a podpory. Jedného dňa sa matka po milostnom výlete vráti domov a zistí, že syn bez stopy zmizol. Po obvolaní potenciálnych nálezísk sa  rodičia rozhodnú vyhlásiť pátranie, počas ktorého medzi nimi dochádza k vzájomnej konfrontácií svojich skutkov, spytovaniu svedomia a prehĺbeniu ich k sebe chovanej averzie .

 

https://img.csfd.cz/files/images/film/photos/161/756/161756497_f0049a.jpg?w700

 Vzťah primladej egocentrickej matky a nechceného dieťaťa vyúsťuje v neustále konflikty

Už úvodné zábery( podobne ako aj v  Leviathanovi ) mrazivej snehovou prikrývkou pokrytej prírody nastoľujú melancholický tón, ktorý filmom vyznieva.  Pusté, chladné  prostredie  výstižne koreluje s ochabnutými, vyprahlými emocionálnymi sférami jednotlivých postáv, ktoré vo víre samoľúbosti, egoizmu  a nedostatku empatie márnivo hľadajú nejakú formu vlastného šťastia,  akoby každá forma ľudskej interakcie bola len prestávkou medzi ďalšou inštanciou obsluhy mobilného zariadenia, ktoré tak poskytujú akýsi  únik do falošnosti, syntetickú realitu. Práve súčasná situácia medziľudskej komunikácie redukovanej do textovej elektronickej formy, častokrát ako náhrada priameho ľudského kontaktu, je filmom umne i keď pomerne priamočiaro a do oči bijúco zachytená.  Zvjagincev vykresľuje ultimatívne sebeckú spoločnosť v ktorej sa postavy neustále obkolesujú akýmisi neviditeľnými latentnými  bariérami neprístupnosti , vrhajúc  okolo seba pojmami ako šťastie či láska, majúc pri tom na zreteli jedine blahobyt vlastnej osoby. Konzumná spoločnosť navzájom  odcudzená  a ochudobnená o ľudský atribút empatie a zúfalo orientovaná na uspokojovanie vlastných potrieb. Nezvestnosť chlapca je akýmsi vytrhnutím a umiestnením späť do krutej reality, pričom asi nikdy natoľko neplatilo príslovie „Nevieš čo máš, kým to nestratíš“.  Hľadanie syna sa ponáša na akési prosté vykonávanie povolania, na oboch rodičoch nebadať  klasickú, situáciou vyžadovanú  ťarchu straty, tá sa premietne až po hrozivom uvedomení  v závere. Napriek skvelým, emocionálnym hereckým výkonom, mi však vcelku chýbala istá hlbšia charakteristika postáv, objasnenie ich motivácii a minulosti, rovnako aj niektoré vedľajšie postavy, ktoré dostanú len minimálny priestor.

V podaní prepracovanej a citlivej obrazovej kompozície Zvjaginceva  v spolupráci s jeho dvorným kameramanom Michailom Kričmanom, pôsobia súčasné sídliská ruskej metropoly takmer akousi  postapokalyptickou  vyprahnutosťou . Dominujú chladné, sugestívne osvetlené statické zábery, ktoré v kombinácií so skromne využívanou hudbou, v hlavnej úlohe s klavírom, len umocňujú takmer letargickú atmosféru mizanscény. Zriedkavé pohyby kamery, majú podobu ladných nájazdov a celkovo tak vizuálna stránka pôsobí pomerne minimalisticky a svojím hypnoticky rytmickým plynutím, odkazuje na Tarkovského tvorbu práve tiež pri využívaní schátraných opustených miestností a budov, kde akoby sa zastavil čas. Počas dialógov je  však využívaná klasická strihová skladba s dodržiavaním pravidla osy. Tempo filmu je tak ako aj v predchádzajúcej tvorbe autora prispôsobené maximálne citlivému, pomalému  rozprávaniu, ktoré však v druhej polovici, takmer  pripomínajúc ej Unesené (2013), oplýva istou dávkou gradácie a napätia, napriek tomu, že sa nad filmom po celý čas vznáša akýsi nepriepustný opar bezútešnosti. Snímka rovnako ako celá Zvjangincevova tvorba, tak vyžaduje istú trpezlivosť čo sa jeho tempa týka, čo môže bohužiaľ niektorých divákov odradiť.

Zábery mrazivej nehostinnej prírody sú výstižne koherentné s chladom vyžarujúcim z postáv 

Celkovo je sú tak Nemilovaní, kvalitným počinom, v ktorých sa výstižne odzrkadľuje súčasná vysoká talentová úroveň filmových tvorcov z rôznych končín sveta. V prípade pristúpenia na dané nenáhlivé tempo, očakáva aj napriek malým rezervám vnímavého a citlivého diváka nesmierne mrazivý, depresívny zážitok, ktorého dlhodobé rezonovanie, je tým najcennejším čo môže film dosiahnuť.

Hodnotenie článku:


kladné hodnotenie negatívne hodnotenie

100 %
(3 hodnotenia)
Tagy
Zdieľať

Komentáre

Pre pridávanie komentárov sa musíte prihlásiť

Vytvoriť zadarmo účet
Meno: Heslo:

O autorovi

sdgda


Podobné články

TOP články

,