Príbeh o úpadku ľudskosti a duši pohltenej zlom
Priaznivcom japonskej kinematografie a samurajských filmov nie je meno Kihači Okamoto zrejme neznáme. Tento talentovaný režisér má na konte desiatky dnes kultových snímok a jeho tvorba bola výrazne poznamenaná vojenskou skúsenosťou v 2. svetovej vojne. Častými motívmi sa tak stáva dekadencia morálnych hodnôt, chladnokrvný cynizmus a vnútorné konflikty, pričom ich sprostredkovateľmi bývajú tradične dvorní herci Toširo Mifune a Tacuja Nakadai. Autorom scenára k filmu The Swor of Doom (Zběsilost) z roku 1966 je Šinobu Hašimoto, ktorý sa podpísal pod také klasické diela ako napr. Harakiri (1962) a spolupracoval tiež na niekoľkých Kurosawových filmoch.
Sujet zachytáva Japonsko 19. storočia, obdobie, kedy sa mocenské zriadenie šogunát ocitá na sklonku zániku. Osamelý samuraj a znamenitý šermiar Rjúnosuke Cuke (Tacuja Nakadai) vyhľadáva nové výzvy a plní rôzne pochybné zákazky. Je však vnútorne skazený, chladnokrvne krutý, jeho svedomie už dávno nesťažuje jeho mentálnu rovnováhu a nespôsobuje prebdelé noci. Po tom, čo v istom turnaji zavraždí človeka váženého postavenia napriek prísľubu jeho manželke , stane sa prenasledovaným a obávaným, démonom minulosti je však nemožné ujsť a všetky činy nenávratne sprevádzajú deštruktívne následky.
Emočne a morálne vyprahnutý Rjúnosuke za sebou v smrteľnej elegancii necháva zástupy mŕtvol
Už pomerne drastická a prekvapivá expozícia hlása nekompromisnosť a morálnu vyprázdnenie sveta, v ktorom sa zápletka odohráva. Veľmi atypický protagonista, Rjunosuke, je od počiatku ustanovený ako postava rozhodne neschopná generovať akékoľvek sympatie, napriek tomu je však divák prinútený po celý čas zotrvať po jeho boku a pri často neopodstatnených rozhodnutiach. Ako dokonalý antihrdina je nevyspytateľný a apatický, nič ho nedokáže rozhodiť a exportovať ho z jeho zóny nadradenosti. Je manifestáciou smrti, akousi existenciálnou škrupinou, potulujúcou sa životom, bez akéhokoľvek cieľu okrem zdokonalenia sa v umení boja a zmáčania čepele svojej katany krvou nepriateľov ale i nevinných. Odmeranú povahú Rjunosukeho perfektne stelesňuje najmä minimalistický herecký výkon Tacuja Nakadaia, ktorý je akousi vriacou sopkou, každú chvíľu čeliacou krvilačnej erupcii. Spočiatku jasná dejová línia sledujúca jednu postavu sa v priebehu filmu zamotáva do pavučiny intríg, zrád a vlastných záujmov. Naratívna osa sa tak po čase rozvetvuje a sleduje záujmy rozličných vedľajších postáv, pričom je potrebná zvýšená koncentrácia zo strany diváka, v opačnom prípade hrozí mierny zmätok v množstve mien a postáv, občas iba krátkodobo sa objavujúcich. Kauzalita je vo fiktívnom svete filmu esenciálnym elementom, každá akcia tu má reakciu, na pomstu majú nárok aj mŕtvi. Svet filmu je predovšetkým výsostne maskulínny, ženy tu hrajú buď roly obetí alebo kurtizánok, slúžiacich na uspokojenie potrieb mužov. Napriek žánrovému označeniu akčného filmu, je tempo skôr striedme, šermiarske súboje na život a na smrť sa tu ponášajú na pomaly gradujúce westernové duely ako z filmov Segia Leoneho. Z takmer antagonistickej povahy hlavného predstaviteľa tak vonkoncom vychádza aj hlavný problém snímky, jednoducho niet postavy s ktorou by sa divák dokázal aspoň marginálne identifikovať či s ňou súcitiť. Namiesto toho sú mu predstavené charaktery, ktoré neváhajú sledujúc vlastné ciele kráčať cez mŕtvoly.
Audiovizuálny kabát filmu je nepochybne podmanivý, nechýbajú vizuálne metafory, a nervydrásajúca avšak nie dotieravá hudba, ktorá má takmer horrorvý nádych. Zvukovú kulisu tvoria niekedy i všemožné ruchy a disharmonické pazvuky, vyvolávajúce podprahové znepokojenie. Zväčša statická kamera sa počas akcie rozhýbe, ide však len o jednoduché, hypnotické posuny, ktoré nezvyšujú mieru neprehľadnosti. Akčné scény sú aj napriek občas kolísavému tempu takmer 2 – hodinovej stopáže v dostatočnom množstve adrenalínové a brutálne, ich plynulé snímanie v dlhých záberoch však má za následok mierne nerealistickú takmer tanečnú choreografiu súbojov. Veľmi sugestívna je práca s často minimalistickou mizanscénou, atmosféru dokresľujú prírodné živly ako hmla či padajúci sneh.
Obzvlášť pôsobivá je práca s mizanscénou ako aj ladná kamera
The Sword of Doom ak vyniká predovšetkým nikoho nešetriacou dejovou linkou, zaujímavými i keď nie príliš sympatickými postavami a v neposlednom rade atraktívnym technickým spracovaním. Na pozadí spoločenských zmien Japonska 19. storočia sa Okamotovi podarilo skonštruovať pôsobivý osobný portrét jedného pokriveného charakteru, nenávratne smerujúceho do záhuby.
