NázorObčana.sk

Téma holokaustu a predovšetkým jeho reprezentácie, je aj po vyše 70 rokoch od uplynutia udalosti stále predmetom sporov a rôznych diskurzov. Jadrom je dilema spôsobu zobrazenia. Ako adekvátne, tj. eticky nezávadne, sprostredkovať hrôzu tak neopísateľných rozmerov? Existuje stanovisko, ktorého predstavitelia šoa považujú za akýmkoľvek druhom umenia nezobraziteľnú skutočnosť. Jej samotná podstata je totiž tak hrôzostrašná, tak nepredstaviteľná, že žiadny umelecký text či obraz ju nezachytí hodnoverne. Každý pokus sa stáva devalváciou udalosti. Terčom kritiky stúpencov tohto názoru je najmä masová popularizácia témy, ktorú odštartovalo vydanie Schindlerovho zoznamu, mnohými odsudzovaného pre jeho hollywoodsky citový kalkul a nepresnosť. Druhú stranu tvoria autori považujúci pripomínanie temnej stránky našej minulosti za kľúčové. Rozpor nastáva však aj tu. Jeden smer predstavujú autori rozohodnutí o genocíde poskytnúť verný obraz, snažia sa preto o aplikáciu čo najautentickejšej, neskrášlenej metódy spracovania. Opačnú stranu barikády reprezentujú tvorcovia nazerajúci na holokaust ako cez kľúčovú dierku, prizmou svojej autorskej štylizácie (napr. nedávny Saulov syn).  Veľmi netradičnou snímkou je v tomto ohľade Vlak života (Train de Vie), rumunského režiséra Radu Mihaileanu, ktorý tematiku uchopil z humorného konca. Zdanlivo podobne ako o rok skôr vydaný, no známejší Život je Krásny. Vlak života získal niekoľko festivalových ocenení a pre režiséra pochádzajúceho zo židovskej rodiny ide aj o akúsi osobnú konfrontáciu s dejinami.

Vlak života sa odohráva za čias 2. svetovej vojny a zachytáva príbeh malej dediny – židovského štetla. V kdesi v horách situovanej dedinke harmonicky spolunažívajú rôznorodí obyvatelia. Schlomo (Lionel Abelanski), miestny blázon, jedného dňa dobehne s hroznou správou: smerujú k ním nacisti. Rabín (Clément Harari) a zvyšok osadenstva sú správou otrasení. Zdá sa, že neexistuje žiadna šanca na záchranu. V snahe uniknúť deportáciám nakoniec pristúpia na Schlomov pomätený plán: vypraviť svoj vlastný vlak a vydať sa za nacistických vojakov a väzňov. Jednotliví obyvatelia sa musia rýchlo oboznámiť a prevteliť do rolí komunistov, židov a fašistov, aby úspešne obalamutili nepriateľa a dostali sa do zasľúbenej zeme – Palestíny.

Obyvetlia dedinky sa musia zmobilizovať a rýchlo sa zdokonaliť vo svojich rolách

Komediálne spracovanie témy takejto závažnosti je obzvlášť pozoruhodnou, no zároveň i kontroverznou záležitosťou. Dodnes sa vtipkovaniu na margo holokaustu vyhýba množstvo komikov, tobôž filmárov. Netradičný príbeh ako z dielne Kusturicu, je takmer satiricky poňatou historkou vyznačujúcou sa inteligentným humorom vyplývajúcim najmä z absurdných, mimo rámec fikčného sveta filmu nepredstaviteľných situácií. Tie balansujú na hrane životného nebezpečenstva, no zároveň stoja na bizarných paradoxoch a takmer slapstick komike. Veď aby transport plný za nacistov prezlečených židov obral nacistickú základňu o všetky zásoby jedla a to ich vlastnými vojskami, to sa len tak nevidí. Nehovoriac o kolektívnom modlení „nacistov“ na šabat. Optimistické ladenie filmu je ustanovené od prvých minút, divák nemá nutkanie hľadať chýbajúcu realistickosť a s ňou korešpondujúce chovanie postáv. S dramatickou rovinou pracuje Mihaileanu subtílne a až do konca hrá s divákom tragikomickú hru. Spočiatku sa zdá, že príliš naivný plán dedinčanov je odsúdený k záhube. Obyvateľom sa však skutočne podarí opatriť sa pomerne vierohodnými, i keď nie príliš kvalitnými uniformami a akousi kovovou zlátaninou nazvanou vlakom. Sprvu neochotne akceptujú svoje nové charaktery, neskôr sa s nimi životne identifikujú. Utláčaní komunisti sa chcú vzbúriť, prezlečení nacisti sa uchyľujú k čoraz tvrdším metódam nastoľovania poriadku. Dochádza k akejsi alegórii historických udalostí tvoriacich toto obdobie, zdôrazňuje sa nezmyselnosť vzájomných konfliktov prameniacich v umiestnení ľudí do vynútených rolí, ktoré im skôr než čokoľvek zadefinovali nepriateľov. Názov Vlak Života skutočne indikuje aj hlavný motív filmu – cesta vlakom ako symbol prežitia, akýsi raj pre nežiadúce skupiny. Ide tak o  kontrapunkt k tomu, čo v kontexte druhej svetovej vojny cesta vlakom väčšinou predstavovala. Film je okrem svojho poňatia výnimočný i zahrnutím často vynechávanej skupiny obetí holokaustu – Rómov. Je známe, že holokaust sa zvyčajne asociuje s vyhladzovaním židovského obyvateľstva. Rómskym obetiam sa dlho nedostávalo patričného uznania, čo dokazuje aj fakt, že nemecká vláda istý čas odmietala zaplatiť pozostalým reparácie, pretože údajne neboli prenasledovaní z rasových dôvodov, ale ako asociálne živly. Vo filme sú Rómovia a židia obeťami zdieľajúcimi rovnaký osud, spoločne sú na jednej lodi (v tomto prípade skôr vlaku). Radu Mihaeilanau syntetizuje obe strany, dokonca je ich spolupatričnosť zdôraznená aj tým, že medzi nimi vzniknú intímne vzťahy, keď sa mladá židovka dá dokopy s Rómom a hlavný revolucionár podľahne šarmantnej Rómke.

Komika filmu je postavená predovšetkým na absurdných situáciách a paradoxoch

Ako som spomínal film sa vyznačuje osobitou poetikou v štýle balkánskeho majstra. Atmosféru podfarbuje ľudová hudba Gorana Bregovića, tiež prispievajúca k razantnej rytmickej stránke filmu. Kamera je dynamická, často využíva švenky, idúci vlak sleduje uvoľňujúcimi veľkými celkami a  zábery pracujú s viacerými plánmi. Karikatúrne herecké výkony vo svojich dvojrolách perfektne zapadajú do bláznivého sveta filmu. Vedie naivný Schlomo a charizmatický Mortdechai (Rufus), ktorému pripadla neľahká úloha nacistického veliteľa. Nevyspytateľný dej neustále pracuje s očakávaniami diváka, postavy vrhá do čoraz riskantnejších, bezvýchodiskových situácií, z ktorých sa však niekedy umom, inokedy nehodou, vždy dostanú. K absolútnej dezilúzii však dochádza v závere, kedy sa ukáže, že doterajšie dianie vo filme bolo len produktom Schlomovej predstavivosti. On a jeho priatelia sa totiž nevyhli pobytu za ostatným drôtom. Schlomo sa možno v záujme zachovania akejsi poslednej črepiny ľudskosti, či pod vplyvom psychického zrútenia,  uchýlil do svojho vnútra, posledného útočiska pred bezútešnou realitou.

V tomto smere ide o veľmi originálny spôsob spracovania námetu, vrhajúci nové svetlo na udalosti odohrávajúce sa vo filme. Namiesto toľko kontroverzného humorného ladenia sa podčiarkuje tragickosť, vzniká tak veľmi úderný a krutý kontrast bez zbytočného pátosu. Vlak života je nedocenenou a neprávom nie príliš známou snímkou ponúkajúcou odlišnú metódu filmovej reprezentácie holokaustu, a to nie v zobrazení jeho monštruozity autentickým zachytením procesov tvoriacich ho, ale v prezentovaní alternatívnej reality, ktorá bola tak kruto znemožnená...