Hypnotizujúca sila filmového média v plnom rozsahu
„Rozdiel medzi filmom a spomienkou spočíva v tom, že filmy sú stále falošné. Sú komponované do série scén. Ale spomienky mixujú pravdu a lož, objavujú sa a miznú pred našimi očami.„[1]
Že je Ázia neprebernou studnicou často neobjavených talentov snáď už nikoho neprekvapí. Žiadny filmový labužník by sa jej hojným plodom nemal vyhýbať. Ostatne, potvrdzuje to aj mladý čínsky režisér Gan Bi, ktorý v roku 2015 zožal za svoj pozoruhodný debut Kaili Blues (Lu bian ye can) ovácie festivalovej verejnosti a obdržal niekoľko ocenení. Zaujal citlivou poetikou a uhrančivou vizuálnou stránkou, predznamenal svoj autorský štýl, ktorý do dokonalosti doviedol vo svojom ďalšom filme Posledné večery na Zemi (Di qiu zui hou de ye wan). Tematicky aj fyzicky sa v ňom vracia do Kaili, rodného mesta na juhu Číny, rovnako ako vo svojom rovnomennom debute.
Sumarizácia dejovej línie tejto neo-noirom predchnutej snímky je pomerne tvrdým orieškom. Komplikovane, akoby snovo štruktúrovaný sujet sťažuje konštruovanie zmysluplnej fabuly. Tá napokon pri väčšej námahe nadobúda formu akéhosi postupného odhaľovania životného pozadia hlavnej postavy prehovárajúcej k nám prostredníctvom častých monológov. Luo Hongwu (Jue Huang), málovravný samotár, sa po dlhých rokoch vracia do mestečka Kaili. Návrat do rodného mesta atakuje jeho spomienkové receptory, oživujú sa spomienky na smrť najlepšieho priateľa menom Wildcat a dávno stratenú lásku Wan Qiwen (Wei Tang), ktorú sa Luo rozhodne hľadať.
Ako základ, či pomôcka pri orientácii v klbku spomienok z ktorých je film zmotaný, to hádam postačí. Zmätok v divákovej hlave sa dosahuje narušením kontinuity prehádzaním záberov, ako aj vynechávaním veľkých časových blokov, pri sledovaní je teda potrebné zozbierať a upriamiť maximálnu dávku koncentrácie. Čo sa tak dostáva do popredia sú jednotlivé momenty a ich pominuteľnosť. Pamäť ako determinant toho, čo nás robí ľuďmi. Rozmetaným naratívom, no i využívaním noirových prvkov, Posledné večery na Zemi mierne pripomínajú film Prichádzam s dažďom vietnamského režiséra Anh Hung Trana alebo aj nedávny Nikdy si tu nebol od Lynne Ramsay .
O hlavnej postave sme informovaní len úlomkovo, dej postupne nadobúda akúsi formu noirovej detektívky.
Ako naznačuje úvodný citát, jadrom tematického skúmania snímky je vzťah filmu, reality a sna. Gan Bi konštruuje rozprávanie svojho diela na vratkých pilieroch, na spomienkovej báze. Zdôrazňuje charakter filmu ako sna, ktorý, podobne ako nočné blúznenie, nahrádza skutočnosť mentálnymi obrazmi. Návšteva kina sa pre protagonistu stáva prostriedkom introspekcie, cestou do osídiel vlastných spomienok a nádejí. Počas trvania snímky sme vedení nespoľahlivým rozprávačom, tápeme, nevieme, ktoré z práve odohrávajúcich sa udalostí majú ukotvenie v realite, nech má to slovo v danom kontexte akýkoľvek význam. Jej pevné postavenie je totiž s každou uplynulou minútou snímky spochybňované a Gan Bi diváka nabáda k zamysleniu sa nad jej podstatou.
Pri pozeraní Posledných večerov, alebo čítaní textov k nim, sa istotne nevyhnete rôznym prirovnaniam napr. k Tarkovskému; k jeho meditatívnosti, hĺbavosti a pomalosti. Je to skutočne tak, Gan Bi sa od ruského majstra inšpiroval okrem niekoľkominútových záberov a hypnotickej kamery hlavne používaním neustále tečúcej vody ako estetického prostriedku. Preteká jednotlivými zábermi rovnako ako čas, jeho pulzovanie zabezpečuje vnútorný rytmus jednotlivých záberov. V nich sa stavia na prepracovanú mizanscénu s dôrazom na opakovanie farebných motívov a vytváranie metafor, prácu s viacerými plánmi a veľkou hĺbkou ostrosti. Inšpiráciou Tarkovským sa Gan Bi zrejme netají, minimálne jednou scénou ho totiž priamo cituje, naskytá sa tak otázka, kde je hranica medzi referenciou a, škaredo povedané, vykradnutím. Čo sa mladému režisérovi musí nechať je výborná implementácia noirových prvkov. Organicky spolupracujú so zvyškom filmu. Prejavujú sa na významovej úrovni, napr. tajomnou minulosťou postáv, prítomnosťou femme fatale, ku ktorej prechováva Luo ambivalentné pocity, ako aj na výrazovej; keď dažďom zmáčané uličky a melancholická hudba v spojení s neónovými svetlami ulíc evokujú takmer obrazy Blade Runnera. Audiovizuálnu virtuozitu povyšuje na nový level už preslávená druhá polovica filmu nakrútená na jeden záber v 3D. Ide o spomínaný exkurz hlavnej postavy do vlastného vnútra, čím sa maximálne spochybní faktickosť doterajšieho diania. Realita sa stáva snom, sen sa stáva filmom.
Majstrovská audiovizuálna stránka sa vyznačuje dôrazom na vnútrozáberovú montáž a prácu s farbami
Posledné večery na Zemi nie sú sústom, ktoré zhltnete bez opatrného a dôkladného prežúvania. Milovníkov frenetických, dynamických, jasne odznievajúcich filmov odradia predovšetkým pomalým tempom, mätúcou naratívnou štruktúrou a antiklimatickosťou. Avšak pre priaznivcov ázijskej kinematografie a spirituálnej filmovej tvorby ide o kúsok najmä audiovizuálnym spracovaním zabezpečujúci dlho neopakovateľný, halucinogénny zážitok. Jednoznačne teda odporúčam zhliadnutie na striebornom plátne.
[1] Bi, G. Posledné večery na Zemi, 35:20 – 35:38