Krása v jednoduchosti
Najnovší film talianskej režisérky Alice Rohrwacher divákov oslnil predovšetkým v Cannes a získal ocenenie za najlepší scenár. Štastný Lazzaro (Lazzaro felice), nazvaný podľa titulnej postavy dobromyseľného mladíka, je v poradí štvrtou celovečernou snímkou talentovanej autorky, tentokrát obsadzujúcej aj nehercov - krok, ktorý sa s s cieľom dosiahnutia väčšej autenticity ukázal byť správny. Ale nepredbiehajme. Na úvod je možné poznamenať, že Šťastný Lazzaro je snímkou, ktorá zapadá do v poslednom období rozbujneného prúdu eskapistických filmov, pojednávajúcich o zanevrení na civilizáciu a jej produkty a nájdení útočiska často v izolácii či v srdci panenskej prírody (napr. Toto je náš svet, Nezanechať stopu alebo český film Stále spolu).
Lazzaro (Adriano Tardiolo) je dobrácky, naivný a nesmierne nezištný mladík pracujúci kdesi na tabakovej plantáži istej markízy de Luca. V tejto odľahlej (bingo) oáze vidieka tvrdo drie niekoľko generácií rodín za mizerných podmienok prekrývajúcich sa s otroctvom. Nedotknutí svetom vonku, riešia svoje osobné a spoločné problémy počínajúc od zabezpečenia potravy pre množstvo hladných krkov a končiac kolektívnym ohováraním panovníčky. Po tom, čo na toto pusté miesto markíza zavedenie svojho rozmaznaného syna Tancrediho, dochádza k rôznym komplikáciám a problémom, ktoré vyústia v príchod polície a odhalenie škandalózneho prípadu moderného nevoľníctva. Roľníci s výnimkou strateného Lazarra sú vysťahovaní a vrhnutí do nemilosrdného víru civilizácie a kapitalistickej spoločnosti, kde sa boj o prežitie rozhodne neskončil.
Sujet filmu je možne pretnúť v polovici na spočiatku pomerne prosté zachytenie ťažkého údelu života na vidieku a neskôr na konfrontáciu s úskaliami modernej spoločnosti s nádychom sociálneho komentáru a istým alegorickým prerývaním. Jemnou psychologizáciou pretkané rozprávanie je zväčša lineárne s rozsiahlou elipsou uprostred. Na podklade niekoľkých dní sa nám rozprestiera rytmus života jednoduchých roľníkov, ich pracovný režim a vzájomné vzťahy. Nejde o žiadny pobyt v raji, skôr o akúsi cestu časom do takého 18. storočia. Napriek tomu však panuje akýsi ťažko uchopiteľný súzvuk vecí, ktorý sa kontrastom zintenzívni najmä v druhej polovici filmu. Lazzaro je okolím kvôli svojej dobrosrdečnosti nazeraný vnímaný ako hlúpy, lepší výraz by však zrejme bol nepoškvrnený. Akýsi prvotný druh človeka, Adam, ktorý odmietol ovocie zakázaného stromu, Dostojevského ideál krásy, svojim menom naznačujúci intervenciu z hora. Nedokáže nikomu nič odmietnuť a často sa utápa vo vlastných myšlienkach, z ktorých je ho nutné prebúdzať. Návštevou aristokratickej ratolesti je Lazzaro vyrušený zo svojej zavedenej rutiny, na druhej strane však získava priateľa, resp. polobrata, ako ho Tancredi nazýva. Navzdory vzájomne proklamovanému bratstvu ide zo strany Lazzarovej však o vzťah na mimoriadne submisívnej báze, pre svojho majstra je ochotný preliať aj vlastnú krv. S príchodom Tancrediho sa vo významovej rovine snímky začína uplatňovať leitmotív vlka, v podobe recitovanej básne, spoločného vytia oboch priateľov a neskôr aj skutočným príchodom vlka. Či už je vlk zjednotene s Lazzarom reprezentantom nedotknutej, nevinnej prírody, alebo nie, Alice Rohrwacher sa na doslovné dekódovanie významov nespolieha, necháva aj priestor vlastnému interpretačnému aparátu diváka. Nevysvetľuje, naznačuje a ukazuje. Po príchode do „civilizácie“ plantážnikom všetko vzali, zostalo im živoriť a bojovať o posledný centimeter na tejto planéte. Dochádza k obráteniu pôvodnej tézy, modernému kapitalistickému systému nie je vykorisťovanie cudzie, životný elán a žoviálne nálady nahradila dezilúzia a nostalgia. Ihneď sa zaraďujúc medzi najspodnejšie vrstvy spoločenského rebríčku, bývalí „otroci“ sa uchyľujú k zločinu a nevraživosti. Roky ubehli v okamihu a ako „démon“ minulých čias nachádza ich v tomto stave aj opomenutý Lazzaro, na ktorom zub času zo záhadných dôvodov daň nevyrubil. Šokovaní nepochopiteľne stále mladistvou vizážou usilovného pracanta, považujú ho jedni za svätca, iní za démona. Každopádne je však Lazzaro ako taliansky Rain Man uvítaný do čudesného, šedivého a deprimujúceho nového sveta zlodejov a pridrahých pív. Markízu de Lucu nahradila vykorisťujúca banka a s opäť sa objavujúcim vlčím motívom sa tentokrát vnucuje známy Hobbsov výrok.
Alice Rohrwacher sa na technickej rovine sústredila na zdôraznenie obsahu, kameramanka Hélène Louvart preto využíva neokázalosťou a minimalistickosťou sa vyznačujúci štýl klasického strihu, funkčne motivovaného striedania detailov, celkov a ručnej a statickej kamery. Správne zvolený „triezvy“ audiovizuál má za následok veľmi upokojujúci, no skutočne vťahujúci zážitok, pri ktorom som osobne stratil pojem o čase. Pekný vizuálny detail predstavuje aj napr. farebný a svetelný kontrapunkt medzi oboma polovicami, na rozdiel od slnkom zaliatej plantáži sa farebná paleta v meste výrazne obmedzuje, dochádza k prevládaniu šedej, tmavo modrej a bielej, čím sa umocňuje depresívna nálada, ktorú nové prostredie vyvoláva.
Šťastný Lazzaro je ďalším nezávislým festivalovým tromfom pobádajúcim k citovému prežitiu a zamysleniu. Výborní (ne)herci dodávajú príbehu s nádychom magického realizmu život. Niekomu môže prechod druhej polovice do viac alegorickej roviny prekážať, napriek tomu však ide rozhodne o snímku, ktorá si zaslúži vašu pozornosť.
