Československý hororový kult, oslavujúci 50-ročné jubileum
Dnes už hlboko vrytý do análov československej kinematografie ako jeden z najkultovejších a najlepších (ak nie najlepší) filmov, Spalovač mrtvol tento rok oslavuje okrúhlu 50-tku, čo je práve dôvod, prečo som sa k majstrovskému dielu Juraja Herza rozhodol vrátiť. Vzhľadom na svoje dlhodobé postavenie kultu, snáď ani nie je potrebné jeho špeciálne predstavovanie a táto „recenzia“, by mala tak mať formu akejsi reminiscencie či pripomenutia aspektov, ktoré ho robia takým výnimočným a nestarnúcim. Herz film adaptoval podľa rovnomennej knihy, scenár k nemu písal spolu s Ladislavom Fuksom dva roky. Onedlho, sa však vzhľadom na rok svojho vydania(1968) stal obeťou normalizácie, dostal tak ako jeden z mnohých iných nálepku „trezorový film“. Herz sám film charakterizoval ako „expresionistický hororový film, odkazujúci ku Kabinetu Doktora Caligariho, vo svojej subjektívnej vizualizácii mysle šialenca“.
Zápletka zasadená do obdobia druhej svetovej vojny sa točí okolo pána Kopfrkingla, zamestnanca krematória, milujúceho manžela, otca a kultúrne založeného človeka. Do jeho usporiadaného života však vstúpi nacistická strana, ktorá svojou agresívnou rasovou politikou a epidemickou expanziou pomaly ale iste pohlcuje a rozkladá jeho myseľ . Fabula filmu je pomerne prostá a priamočiara , film je interesantný práve jej zložitým rozčleneným do sujetu, čoho dosahuje jednak zdanlivo nenadväzujúcimi scénami či zábermi, alebo aj rôznymi expresionistickými vsuvkami ako sú halucinácie či vidiny.
Rudolf Hrušinský v role mrazivého Kopfrkingla je neprekonateľný
Film býva často krát svojimi thrillerovými kvalitami prirovnávaný k Hitchcockovej tvorbe, na rozdiel od jeho filmov však nemieri ku generovaniu napätia ale k navodeniu podprahového znepokojenia a neznesiteľného mrazenia. Toho dosahuje jednak z noriem vtedajšej československej tvorby vyčnievajúcou štylistickou stránkou, no i brilantným zimomriavkovým hereckým koncertom Rudolfa Hrušinského, ktorého Kopfrkingl je manifestáciou uhladeného, apatického, navonok kultivovaného monštra. Ako hlavná postava sa v systéme fiktívneho sveta filmu zmieta medzi dvoma pôsobiacimi silami, jednak ide o rodinu, vlastné svedomie (vo filme zhmotnené v podobe vidín tmavovlasej ženy) a nacistickú stranu, ktorá vo filme figuruje nepriamo a implicitne, je k nej referované iba ako k strane, preto je možné si na jej pozíciu dosadiť i socialistickú mocnosť čo bol pravdepodobne dôvod cenzúry filmu v čase normalizačných represií. Tento typ analógie, nebol v období československej novej vlny vôbec nezvyčajný, Spalovač mrtvol však inovatívne skombinoval tieto elementy na vytvorenie neúprosnej hororovej atmosféry. Narácia je podávaná z perspektívy Kopfrkingla, divákom je teda sprostredkovávaná jeho percepcia sveta. Napriek jeho neustálemu prehováraniu, prítomnosti v takmer každej scéne, zostávajú jeho motivácie a intencie divákovi skryté a vzhľadom na jeho od začiatku filmu ustanovenú nesympatickosť, či strach naháňajúci uhladený zjav, je jeho postupná premena zo starostlivého, milujúceho otca a manžela v netvora bez svedomia, nie príliš evidentná( podobne ako taký Jack Nicholson v Osvietení).
Množstvo zmyselných detailov vytvára akúsi mozaiku klaustrofóbnych pocitov
Expozícia filmu odohrávajúca sa v zoologickej záhrade, u diváka ihneď vyvoláva znepokojenie a pocit nepríjemnej intímnosti. Kompozične takmer úplne z extrémnych bizarných detailov zostavený úvod, nám predstaví Rudolfa Hrušinského ako rozprávača, zdanlivo prehovárajúceho k divákovi. Hrušinský sa skutočne v niektorých záberoch díva priamo do kamery za ktorou stál Ladislav Milota , snažiac sa preniknúť do divákovej psychiky. Dochádza k búraniu stien medzi hercom a divákom, ktorý sa cíti zraniteľný, obnažený. Detaily očí ľudských tvári sa striedajú s očami šeliem, akoby chcel Herz upozorniť na animálnu stránku človeka, či poukázať na poškodenú myseľ Kopfrkingla.
Dojem rozbitej logickej naratívnej nadväznosti filmu dodávajú najmä inovatívne prechody medzi jednotlivými scénami, kedy vlastne plynulo dochádza k premosteniu významového obsahu záberu do záberu v inej scéne, v inom prostredí, či situácii. Výsledkom sú repliky sediace do oboch obrazov. Film tak však nadobúda na pozoruhodnej kompaktnosti, či celistvosti. Kamera je nesmierne dynamická, pohyblivá, časté transfokácie či použitie extrémne širokoúhlych objektívov, (prvýkrát použité v ČSR kinematografii) zdôrazňujú kurióznosť sveta. Využívajú sa tiež hľadiskové zábery (box) a film kombinuje precíznu prácu s mizanscénou, plnou morbídnych prostredí, všadeprítomnej smrti (napr. krematórium) a prácu rapidmontáže napr.( návšteva panoptika so zábermi vyjavených reakcií zúčastnených).Zvuk tvorí neoddeliteľnú súčasť audiovizuálneho zážitku, ktorý film sprostredkúva, tak ako aj prekrásna, melancholická hudba Zdeňka Lišky. Rovnako ako dochádza k časopriestorovému významovému premosťovaniu záberov v rámci narácie filmu, dochádza aj k premosťovaniu zvuku medzi scénami a to najmä hlas Hrušinského, ktorého chladný formálny prejav spôsobuje husiu kožu. Zvlášť zintenzívnené a znepríjemnené sú aj napr. zvuky jedenia či pitia, ktorými sa dosahuje pôsobenie na zmysly, akoby sa film u diváka snažil vyvolať k postavám fiktívneho sveta filmu rovnaký odpor aký k nemu chová Kopfrkingl.
Morbídne prostredia svojou štylizáciou často odkazujú k nemeckému expresionizmu
Domnievam sa, že na poli československého filmu niet mrazivejšieho, znepokojujúcejšieho a zároveň nepríjemnejšieho filmu. Napriek tomu, že pre množstvo ľudí nejde o dokonalý počin , práve pre jeho prudké či nečakané koloritné zmeny medzi čiernou komédiou a hororom, film patrí podľa mňa nepochybne medzi výstavné trofeje československej kinematografie ako napr. Obchod na korze, Kladivo na čarodejnice či Markéta Lazarová. Originálnym spôsobom totižto zobrazuje konfrontáciu československej spoločnosti s nacistickou okupáciou, holokaustom a sovietskou intervenciou.