asfasdf ×

NázorObčana.sk

Srbsko, krajania. S Ondrejom Miháľom, kanadským Slovákom: Odsúdení na odnárodnenie?

 Aktuality

Kanada sa pre mnohých Slovákov, nielen z niekdajšieho Československa, ale aj z bývalej Juhoslávie stala zasľúbenou krajinou.

22 Marec
2017 18:22:42

 

Foto: Juraj Bartoš

Azda niet vysťahovalca z Vojvodiny, ktorý, respektíve ktorého rodičia tam neodchádzali kvôli peniazom, so záväzným predsavzatím vrátiť sa čím skôr domov. Drvivá väčšina predsa zostala tam, vychutnávajúc v Kanade koktail usporiadaného života a nostalgie za rodným krajom. Menej než málo je tých, ktorí o živote vysťahovalcov zanechali trvalé svedectvo.

Čoskoro, t. j. 5. augusta sa dovŕši presne 50 rokov odvtedy, čo Ondreja Miháľa, narodeného v Silbaši 16. januára 1956, odvial osud hentam za „veľkú mláku“. Žije v Toronte a vracia sa sem častejšie než mnohí, málokedy bez dôvodu. Teraz je tu aj kvôli prezentácii svojej najnovšej publikácie. Pomenoval ju Silbaš dedina snov / Budúci rok ideme domov. Vyšla vlani nákladom Kanadského slovenského inštitútu, ktorého je O. Miháľ predsedom.

Kultúrny dejateľ, starostlivý zberateľ historických faktov, vášnivý a zručný fotograf, žurnalista, presbyter, organizátor výstav fotografií (videli ich na Slovensku, v Srbsku, Rakúsku a Kanade) hovoriacich o živote vojvodinských Slovákov (ktorých výber vyšiel knižne ako Úvahy v zrkadle času), je zároveň autorom ďalších vzácnych dvojrečových kníh (vyšli po slovensky v angličtine): Slováci v Kanade svojimi očami (2003), Vojvodinskí Slováci v Kanade (2005), Zanikajúca krása slovenských domov vo Vojvodine (2008), Slovenský folklór v Kanade a Náboženský život Slovákov v Kanade (2012). Tento muž skutkov taktiež preložil do angličtiny dielo Gustáva Maršalla Petrovského Spod závejov amerických.

S Ondrejom Miháľom, bez zábran, hovoríme o jeho knihách a rodine, o Kanade a tam žijúcich Slovákoch.

Prečo ste sa rozhodli napísať (aj) knihu Silbaš dedina snov?

„Moja prvá kniha (Slováci v Kanade svojimi očami) zviditeľňuje starších, prostých Slovákov, ktorí prišli do Kanady za prácou, lebo o nich v historických knihách neexistovalo takmer nič. Pán Kiršbán napísal prvú knihu o Slovákoch v Kanade roku 1966/67. Obsahuje obrovské množstvo informácií, ale prvých sto strán je o tom, ako Svätopluk prekvital v Kanade, čo som ja nemohol pochopiť, lebo Svätopluk tam nikdy nebol! Ale o evanjelikoch v Kanade tam boli len dve strany a o Slovákoch z Vojvodiny, myslím si, že len jeden riadok. To ma veľmi naštvalo, to bola taká diskriminácia…

Roku 2001, keď sme robili veľkú výstavu v Bratislave na 235 paneloch o tom, čo Slováci robili odvtedy, keď prišli do Kanady, až po rok 2001, teraz už zosnulý Ján Kopčok prišiel s nápadom urobiť na základe nej knihu o vojvodinských Slovákoch s tým, že on to bude financovať. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú a život šiel ďalej. Šli sme do toho s veľkým elánom, ale nešlo to ľahko, lebo sa nebolo o čo opierať, keďže vojvodinskí Slováci o sebe nič nepísali. Navštívil som mnohých Slovákov na farmách a do prvej knihy som zaradil interview s 20 ľuďmi. Niektorí o tej dobe nechceli rozprávať. Ich deti aj chcú, ale vedia veľmi málo, a to, čo vedia, má ďaleko od reality.

Výstava roku 2004 bola urobená aj tu, ako putovná, ibaže v menšom rozsahu. Tunajšia Matica slovenská ju údajne predstavila v deviatich dedinách; pán Rastislav Surový mi o nej vždy hovorí, ale nemám žiadnu fotografiu, takže neviem, či ju okrem Petrovca dakde inde vôbec videli. Roku 2005 potom z tých rešeršov vzišla kniha. Účelovo som v nej vynechal príbeh našej rodiny, čiže, v najnovšej knihe je reč o emigrácii z pohľadu Miháľovcov.“

Vy ste do Kanady odcestovali lietadlom a váš otec odišiel zhruba pol druha roka predtým, loďou. Čo vám hovoril o svojej ceste?

„Nič. Iba to, že nemal peniaze, že na lodi nič nerobil, že cesta trvala tri týždne a že sa nudil. Keď prišiel do New Yorku, na stanici čakal autobus a dáky Srb tam chodil hore-dolu, keď videl na otcovom kufri juhoslovanskú visačku, prihovoril sa, spýtal sa otca, či je hladný, a dal mu plnú tašku jabĺk na cestu do Detroitu a Windsoru. To je všetko, čo viem o jeho ceste.“

Na prezentácii knihy ste vraveli, že sa otec mienil vrátiť…

„Otec odišiel v apríli 1966 a mal prísť do žatvy. Ale neprišiel, poslal peniaze, aby to urobil niekto iný. Neprišiel ani v zime, lebo v januári 1967, pri príležitosti storočnice Kanady, tamojšie vrchnosti vyhlásili, že všetci, ktorí sú tam, môžu požiadať o trvalý pobyt. Otcovej žiadosti vyhoveli, takže čoskoro pozval aj nás do Kanady.“

S akým pocitom ste odchádzali?

„Stále tam bola tá mytológia, že ideme len dočasne. V mojom vedomí bolo, že idem vidieť otca a na jeseň sa vrátim do školy v Silbaši. Odišli sme so štyrmi kuframi a doma mi zostali všetky moje zbierky motýľov, starých peňazí, známok, zápalkových a cigaretových krabíc, komiksov… Keď sme už boli v Kanade, padlo rozhodnutie, že sa nebudeme vracať v tom roku, ale – na budúci rok. Budúce roky pribúdali a až roku 1970, keď sa mama nahnevala na otca kvôli tomu, že sa náš majetok v Silbaši zneužíva, so sestrou lietadlom odišla do Silbaša, predala dom a peniaze zostali tu, čo bola obrovská chyba, lebo sa potom z ,Miháľ-banky požičiavalo na svadby a podobne. Dlžníci nám síce peniaze vrátili, ale v Titovej Juhoslávii dinár odišiel do prdele; otec nijako nechcel pochopiť, že dinár utráca hodnotu…“

Aké bolo stretnutie s Kanadou z uhla vtedajšieho piataka?

„V škole nikto nevedel po srbsky, ani po slovensky. Chodil som na hodiny angličtiny; učil ma stroj. Mašina mi dávala úlohy, nahrávala odpovede a kým s nimi nebola spokojná, nemohol som ísť ďalej, musel som opakovať látku… Po dvoch školských hodinách ma poslali na iné predmety.“

Ako sa vám darilo?

„Zle. Zažíval som stres na stres. V Silbaši som bol vynikajúci žiak a tam som sa ocitol v situácii, keď nič nerozumiem. Prvé tri mesiace boli hrozné. Druhý polrok to bolo už trošku lepšie. Po roku sme kúpili dom a presťahovali sa z východnej časti Toronta do západnej; tu žili Pucovskovci z Kulpína a s ich dcérou Vierkou sme boli v tej istej triede; veľmi mi pomohla v 6. ročníku, takže to bolo stále lepšie. Školu som zakončil šťastne. Tam sa úspech vyjadruje percentami a môj bol čosi nad 73 %.“

Odišli ste do krajiny, v ktorej platili a platia celkom odlišné normy než u nás. Ako sa so zjavnými rozdielmi vyrovnávali naši ľudia?

„Môj otec mal v Kanade problémy z toho, že bol nasiaknutý silbašským spôsobom života. Keďže stále rozmýšľal o tom, že ,budúci rok ideme domov, pre neho platili ,silbašské zákony. Nechtiac pochopiť kanadské zákony, často si vytváral vlastné. Načo sa vraj bude učiť po anglicky, keď pôjde domov… Stávalo sa, že to, čo zarobil, dakedy vyúčtoval až o pol roka, lebo vraj ,takto mi dajú aj ďalšiu robotu. Keď firma, ktorá mu dlhovala, zbankrotovala, prepadli mu peniaze.“

Juraj Bartoš

Pokračovanie rozhovoru zajtra

Hodnotenie článku:


kladné hodnotenie negatívne hodnotenie

100 %
(2 hodnotenia)
Tagy
Zdieľať

Komentáre

Pre pridávanie komentárov sa musíte prihlásiť

Vytvoriť zadarmo účet
Meno: Heslo:

O autorovi

eugenius


Podobné články

Katastrofa pre Ameriku, Čína zdvihla clá na automobily.

 

USA...

📅29.08.2019 0 477x 👤StanislavRegec

Poľské ministerstvo zahraničia považuje plynovod Severný prúd-2 za analógiu paktu Molotov - Ribbentrop

 

Plynovod Severný prúd-2 je skutočnou nočnou morou pre niektorých zaoceánskych a európskych politikov, a...

📅28.08.2019 0 649x 👤eugenius

Vedci, vojenskí veteráni a iní odborníci spoločne vypracovali a podpísali Záverečné vyhlásenie za zachovanie mieru na Zemi

 

Ako sme už informovali našich čitateľov, v Moskve sa uskutočnila medzinárodná konferencia „Veteráni ...

📅07.06.2019 0 520x 👤eugenius

Prekvapivé závery medzinárodnej konferencie „Veteráni vojen a medzinárodná verejnosť - za mier a priateľstvo na planéte“ v Moskve

 

V Moskve sa v dňoch 26. – 29. apríla konala medzinárodná konferencia „Veteráni vojen a medzinárodná...

📅02.05.2019 0 769x 👤eugenius

Prihláste sa k odoberaniu nových článkov

Váš email nebude poskytnutý tretím stranám.
Neposielame SPAM, vážime si Vaše súkromie.

,