Komunisti dnes majú sviatok: pred 150 rokmi sa narodil zbožňovaný a preklínaný, ospevovaný a ohováraný, uctievaný a obávaný boľševický vodca Vladimír Lenin, jedna z najkontroverznejších osôb svetovej histórii.
V tejto súvislosti si pripomenieme zopár epizód a faktov z jeho životu, ako aj niektoré mýty a legendy, takmer rozprávky... Bezpochyby v jednom krátkom článku nemôžeme zhodnotiť celú činnosť a osobnosť tohto človeka, ktorého osud dodnes vyvoláva rozporuplné reakcie a diskusie a preto určite aj komentáre našich čitateľov budú dosť odlišné.
Cieľom tohto článku nie je vymaľovanie tohto ideológa marxizmu-lenizmu jednou konkrétnou farbou a tvrdenie, že bol taký alebo onaký. Podobné hodnotenie by sa dalo urobiť iba v rozsiahlej historickej práci alebo knihe. Túto úlohu doposiaľ poriadne nesplnili odborníci – historici. Pripomenieme iba zopár sporných epizód z jeho životopisu. Napríklad, pomeditujeme nad tým, akú národnosť vlastne mal.
Vladimír Iľjič Lenin /vlastným menom Vladimír Iľjič Uľjanov/ sa narodil 22. apríla 1870 v meste Simbirsk, ktoré neskôr pomenovali práve po ňom – Uľjanovsk a ktoré sa takto volá aj v súčasnosti. Rôzni odborníci mu „pripisujú“ tú alebo inú národnosť, najčastejšie ho označujú za Rusa alebo za Žida. Ani jedno, ani druhé však nie je pravda. Ale samotný Lenin vo všetkých anketách seba označoval za Rusa alebo Veľkorusa /Velikorossa/.
Komplikácie s jeho národnosťou, chýry a mýty vznikli z dvoch dôvodov. Jeho rodičia, starí rodičia a starší predkovia mali toho v krvi namiešané až-až, bol to poriadny guláš. Navyše sa v cárskom Rusku v preukazoch a pasoch neukazovala národnosť, ale iba vierovyznanie. Predkami Lenina boli Rusi, Kalmyci, Mordvinci, Nemci, Švédi a Židia. Jeho otec Iľja Uľjanov bol synom poddaného roľníka, nevoľníka, číže Lenin bol vnukom nevoľníka... Rodičia a starí rodičia Iľju Uľjanova boli ruskej, kalmyckej a mordvinskej národností, pričom tej ruskej krvi mali pomenej... Číže po otcovskej stránke Lenin to mal dobre „namiešané“.
Nemenej komplikované to bolo aj po stránke jeho matky Márie Uľjanovovej /nar. Blankovej/, dcéry mešťana z mesta Astrachaň. Jej matka /babička Lenina/ mala švédsko-nemecké korene, otec jeho matky, Izraiľ Moisejevič Blank, druhý Leninov starý otec, podľa jedných zdrojov, bol Žid, podľa iných bol ukrajinský Nemec, syn nemeckých prisťahovalcov, ale v každom prípade konvertoval na pravoslávie. Aj Voloďa Uľjanov bol pokrstený ako pravoslávny.
Číže vôbec nie je ľahké presne definovať, akú národnosť mal Lenin. Tí, ktorí ho tvrdohlavo označujú za Rusa alebo Žida, sa určite mýlia – ruskej a židovskej krvi mal akurát najmenej... Treba však podotknúť, že sa všetci členovia rodiny Uľjanových považovali za Rusov a rozprávali sa medzi sebou iba po rusky. Rodičia vychovávali detí v duchu patriotizmu, ruských a slovanských tradícií a citlivosti voči pravde, cti a spravodlivosti.
V roku 1887 Vladimír Uľjanov ukončil štúdium na gymnáziu a získal zlatú medailu za vynikajúce úspechy. Začal štúdium na Právnickej fakulte Imperátorskej Kazanskej univerzity. Určite osud Vladimíra Uľjanova ovplyvnila poprava jeho staršieho brata – anarchista Alexandra Uľjanova 8. mája 1887 za účasť na atentáte na cára Alexandra III. Vladimír sa potom zaplietol do ilegálnej činnosti, stal sa členom krúžku „Národná vôľa“, zúčastnil sa na študentských protestoch a bol vyhodený z univerzity. Ďalej študoval ako samouk a v roku 1891 získal povolenie vykonávať právnickú profesiu. Krátko po svojom príchode do Petrohradu v roku 1896 sa zapojil do revolučného hnutia. Nakoniec bol jedným z najvyšších vodcov boľševickej revolúcie v novembri 1917 v Rusku a prvým lídrom úplne nového socialistického štátu.
Nebudeme opakovať medializované fakty z jeho životopisu. Sú známe. Progresívna paralýza Lenina od jesene 1921 vyradila z politiky, trápil sa ďalšie 2,5 roka, snažil sa pracovať a ovplyvňovať dianie v krajine a v strane, ale veľa šancí a možností nemal. Zomrel 21. januára 1924 a jeho nabalzamované telo sa aj dodnes nachádza v mauzóleu na Červenom námestí v Moskve, aj keď sa už desaťročia diskutuje o tom, že ho treba pochovať...
V jednom krátkom článku zhodnotiť známu historickú postavu alebo aspoň vyfarbiť ju do nejakých farieb nie je možné. Nebudeme opakovať ani známe fakty, ani mnohopočetné mýty a klamstva, ktoré obklopujú Leninov život. Veľmi stručne si však posvietime na veci, o ktorých sa prakticky nehovorí, aj keď nie sú žiadnym tajomstvom.
Bezpochyby bol to veľmi talentovaný, pracovitý, iniciatívny a neordinárny človek, ktorý mal encyklopedické vedomosti, fakticky sa vzdelával celý život, ovládal niekoľko cudzích rečí. Mohol byť geniálny novinár. Mnohé z jeho mnohopočetných prác sú aj dnes mimoriadne aktuálne a čítajú sa, ako napínavá detektívka alebo brilantný komentár či fejtón.
Socialistickej revolúcii venoval celý svoj život, jeho cieľom bolo zlepšiť život práve tých sociálne slabších vrstiev obyvateľstva, ľudí, ktorí poctivo pracujú, nastoliť slobodu, ozajstnú demokraciu a zrovnoprávniť všetkých občanov. Kritici mu často vytýkajú príliš tvrdé nariadenia v rokoch po revolúcii. Tí však často zabúdajú na to, že drvivú väčšinu z týchto nariadení Lenin neprijal sám, ale bol to výplod kolektívneho rozhodnutia Ústredného výboru, pričom často sa prijímali riešenia, ktoré Lenin osobne nepodporoval a dokonca bol proti.
Bezpochyby, aby verejnosť objektívnejšie posúdila konanie toho alebo iného politika, musí dokonale poznať situáciu, v ktorej sa nachádzal, aby pochopila, prečo prijal to alebo iné rozhodnutie. Mnohé tvrdé nariadenia Lenina boli prijaté v zúfalej, katastrofálnej, takmer bezvýchodiskovej situácii, v období totálneho chaosu, krachu hospodárstva, úpadku, hladu, občianskej vojny a zahraničnej intervencie vojsk 14 štátov a žoldnierov z desiatok krajín. V roku 1918 – 1919 značná časť Ruska bola okupovaná, Petrohrad bol takmer obkľúčený a cudzie vojska sa nachádzali iba pár stoviek kilometrov od Moskvy. Iba nekompromisná tvrdá ruka a, ako sa to dnes hovorí, „nepopulárne rozhodnutia“ pomohli zvrátiť situáciu.
Našiel by sa človek, ktorý by v tej situácii konal inak, ako Lenin? Budú to iba teoretické diskusie a meditácie „na margo“. Po bitke je každý generál. Počas futbalového zápasu všetkých 10 tisíc divákov na tribúnach vie, že v 73. minúte daný hráč mal z 10 metrov poslať loptu do siete a dať gól. Keby v tej istej situácii trafiť skúsili diváci, ktorí sa nachádzali na štadióne, podarilo by sa to možno desiatim z desiatich tisíc... V katastrofálnej situácii Lenin robil chyby, podpisoval rozkazy o popravách, žiadal mimoriadne tvrdú, železnú disciplínu a pod. Mal na výber? Urobil by to niekto inak? Zasa by to boli iba teoretické diskusie.
„Deduška“ Lenina často obviňujú z hriechov, ktoré nespáchal, pretože už nežil. Je to vlastne to isté, ako obviňovať Andreja Hlinku z hriechov spáchaných príslušníkmi Hlinkových gárd. Iba pripomenieme, že prvé jednotky Hlinkovej gardy vznikli v júni 1938 v Bratislave, v júli v Trnave a Nitre atď., ale v tom čase bez mala 74-ročný Hlinka bol už na prahu smrti a zomrel 16. augusta 1938... Čo sa týka „deduška“ Lenina, nedá sa mu pripisovať viaceré hriechy, ktoré mal spôsobiť, pretože tie hriechy spáchali jeho pokračovatelia, dediči jeho ideí. Tí dediči značnú väčšinu jeho plánov zrealizovali úplne opačným spôsobom, ako to chcel...
Nik netvrdí, že nerobil chyby, že nezapríčinil otrasné činy, že nemá ruky od krvi. Otázka je iba v tom, či ozaj bol taký obrovský zločinec, ako ho vykresľujú, skutočne napáchal toľko hriechov, ktoré mu pripisujú – od vraha až po nemeckého špióna, či to naozaj bol zlý génius ľudstva?.. Všetko treba hodnotiť objektívne, bez hystérie, v súlade s faktami, aktuálnou situáciou a rámcom možností a nástrojov, ktoré mala tá alebo iná historická postava.
Aby bola úplne jasná pozícia autora článku, poviem, že každú historickú osobnosť a dupľom tú významnú – vo všetkých zmysloch – treba posudzovať iba v kontexte všetkých jeho činov, vtedajšej situácie a možností, ktoré mala. Všetky okolité výmysly, emócie, špekulácie treba dať bokom. Pre porovnanie. Hlavným dôvodom, prečo Kotlebovcom nadávajú do fašistov, je – lebo Tiso... A čo bol Tiso, kto bol Tiso? Bol fašista – nebol? Nielen svetová verejnosť, odborníci, média – ani na Slovensku neexistuje jednotný, viac – menej objektívny názor, kto bol Tiso. Niečo urobil zle, niečo dobre, niečo mohol urobiť inak, niečo nemohol, niekde pochybil, ale v niečom urobil jediné správne rozhodnutie. Ale celkovo – kto bol Tiso?..
Aby si aspoň na Slovensku nakoniec ujasnili, kto bol Tiso, jedna z najvýznamnejších postáv slovenskej histórie, má byť urobená kompletná, objektívna, chladnokrvná, profesionálna analýza. Dodnes nebola. Dodnes okolo Tisa kolujú amatérske komentáre. Presne to isté sa týka aj „deduška“ Lenina. Drvivá väčšina odborníkov a laikov v jeho prípade, ako aj Tisa, uznáva iba bielu alebo čiernu farbu – žiadne iné. Tak kto bol Tiso – a kto bol Lenin?..
Prívrženci vodcu svetového proletariátu vypichujú jeho pozitívne stránky, kritici spomínajú iba negatívne a pripájajú „hrôzostrašné rozprávky“ a konšpirácie, nápadne sa podobajúce na hollywoodsky scenár. Tí, ktorí sa snažia byť čestní a objektívni a pridržiavať sa faktov, tiež sa nakoniec zošmyknú na jednu alebo druhú stranu. Ale všestranná, faktografická a objektívna analýza – takmer nikde, jednoznačný, objektívny a spravodlivý záver – vôbec nikde...
Preto ani v tomto krátkom článku nehodnotíme osobnosť vodcu svetového proletariátu /v jednom článku sa to vôbec nedá/, ale iba pripomíname, že sa presne pred 150 rokmi narodila jedna z najväčších svetových osobnosti, veľmi kontroverzná figúra svetovej histórie, významný politik a človek, ktorý výrazne zmenil svetovú históriu, - Vladimír Iľjič Lenin.