Smrť reportéra príležitosťou pre štátny prevrat
Kým bez väčšieho záujmu médií zamŕzajú slovenskí bezdomovci, médiami otriasa vražda reportéra. A keďže tento novinár bol investigatívny a špŕtal sa vo veciach spojených s Ficom, stáva sa ihneď stredobodom záujmu opozície na čele s Matovičom a Sulíkom. Tí ihneď označia aj vraha – vrahom je Fico. V podstate. A nielen jeho vrahom, ale aj vrahom jeho snúbenky, či priateľky, ktorá sa stala podružnou obeťou. Však zavraždený pár, to je viac, ako zavraždený jedinec. Na to budú ľudia letieť.
Pre drvivú väčšinu Slovákov je meno zavraždeného veľkou neznámou. Kto to bol? Čo písal, kto o ňom vie? Až po vražde sa o ňom dozvedá aj drvivá väčšina politikov, ktorí sa v čiernych kostýmoch a čiernych kravatách, so slzami v očiach s horiacimi kahancami a s pátosom v reči tvária ako najväčší celoživotní priatelia obete. Reportér sa stáva ich priateľom, lebo ho zavraždil Fico. Však kto iný.
Pravdaže, opozícia v tom má jasno ihneď, cíti príležitosť spolu s mŕtvolou svojho nového priateľa pochovať Ficovu vládu. Stačí oživiť spiace, ale vždy pripravené sorosove bunky, znova nakopnúť neúspešné protikorupčné pochody, preškoliť ich vodcov na nové heslá, napísať nové transparenty a hor sa do ulíc. Však kto slušný a protivražedne zameraný by sa nepripojil. Slovensko treba dostať do varu, nová vláda je už pripravená zasadnúť do kresiel. Fico končí, teraz sme na radi my.
Pochoduje sa po slovenských mestách, i po mestách kade tade po zahraničí, dokonca vraj aj v Dubaji. Vidno, že Sorosova chobotnica siaha po celom svete. Na tribúnach stoja organizátori a šedé eminencie z mimovládok. Niekedy človek stráca prehľad, kto z nich tam komu velí. A čoby to boli za protesty bez našich poplatných umelcov – tí za provízie vždy stoja v zárodkoch politických zmien. Počty pochodujúcich sa nafukujú podľa potreby, pred úradom vlády v Bratislave tvrdé jadro pochodujúcich myká železnou bránou a kričí, aby ju otvorili. To je asi ten najakčnejší zážitok z pochodu. Fico ostáva.
Väčšina ľudí je doma. Nie preto, že sú ľahostajní k smrti. Hoci aj k smrti človeka, ktorého nepoznali a ani netúžia bližšie spoznať. Ľudia už neveria falošným slzám. Rok 89. bol pre nich ponaučením, že nie všetkému treba veriť. Dokonca i tí , čo nenávidia Fica zrazu zisťujú, že mu momentálne držia palce. Že tí krikľúni na tribúnach sú nebezpeční, lebo už dávno zabudli na svojho mŕtveho priateľa a v očiach im horí len túžba po moci.
Fica si tentoraz nedáme. Stojíme za ním, lebo sa obávame, čo príde po ňom. Nechceme, aby o ňom a o nás rozhodoval Soros a mimovládny sektor, chceme o ňom a o nás rozhodovať my, občania Slovenskej republiky. My sme ho dostali na politický vrchol, a nám sa bude aj zodpovedať. My určíme kedy a ako a kto po ňom príde. Nie Soros.