Na juh od raja
David Gordon Green, rodák z Arkansasu, zaujal v roku 2000 svojím debutom George Washington, sociálnou drámou z prostredia nižších robotníckych vrstiev. V dramatickej rovine pokračoval napr. snímkou Snežní Anjeli (2007), nakrútil však i populárnu komédie ako Trávička Zelená (2008) či Princ a Pruďas (2011). V súčasnosti v kinách zabodoval oživením hororového kultu Halloween. V roku 2013 prišiel s filmom, ktorý predstavoval (a bohužiaľ naďalej predstavuje) svieži vánok v už béčkovou dekadenciou zatuchnutej kariére Nicolasa Cagea. David Gordon Green sa týmto filmom opäť zameral na ťažko pracujúce, nižšie poschodia paneláku spoločenskej hierarchie.
Nachádzame sa v drsnom južanskom prostredí Spojených štátov. Práca je namáhavá a žije sa tu z ruky do úst. Joe (Nicolas Cage) je typ chlapíka, predstavujúci prirodzený produkt svojho prostredia, je drsný, neústupný, popudlivý, nadmerne holduje alkoholu a cigaretám. Jeho konfliktná povaha mu vyniesla problémy zo zákonom, minulosť poznačil pobyt vo väzení. Usadil v akomsi južnom zapadákove, kde zamestnáva skupinku zameranú na otravu stromov. Jedného dňa mu cestu skríži pätnásťročný Garry, s ktorým sa život veru nemazná. Je obeťou domáceho násilia zo strany svojho alkoholického otca, ktorého hnev musí znášať spolu s trýznenou matkou a sestrami. Garry sa následkom otcovej nečinnosti a povaľačstva obráti na Joa so žiadosťou o prácu. Postupne medzi nimi vzniká pevné, takmer otcovské puto.
Samotársky Joe bojuje s vlastnými démonmi
David Gordon Green sa čiastočne vracia k tematike svojho debutu, hovorí o dysfunkčných rodinách a každodenných útrapách nižších vrstiev. Joe je v miestnej komunite až na výnimky rešpektovaný, je jedným z mála poctivých poskytovateľov práce. Celkovo je však distribúcia informácií o ňom na pomerne skromnej úrovni, jeho minulosť zastiera rúško tajomstva, na povrch sa však postupne vyplavujú osobní démoni. V jadre sa zdá byť dobrákom, len s menšími nedostatkami v sebaovládaní. Je starostlivý k zvieratám s výnimkou istého vlčiaka. Napriek svojej hrubej povahe vyčnieva z buranského prostredia, plného podivných indivíduí, akýchsi stroskotaných existencií. Voči všadeprítomnému násiliu už nedokáže zostávať chladným. Je zrejmé, že si svoj život nepredstavoval takto, svoj vnútorný konflikt sa snaží uhasiť alkoholom a cigaretami, prekvapivo sa oddáva i existenciálnemu filozofovaniu. David Gordon Green rozprestiera obraz južanskej spoločnosti, v ktorej prežiť znamená obaliť sa pekne tvrdou ochranou kôrou často i za cenu necitlivosti voči okoliu. Joe však stretáva mladého chlapca Garryho a napriek počiatočnému odstupu jeho srdce smerom k chlapcovi začne mäknúť. U Joea prebudí akýsi ochranársky inštinkt, predstavuje možno mladšiu podobizeň jeho samého, alebo v ňom Joe vidí ešte nezmarenú šancu pre lepší život. Vidí v ňom však i narastajúci hnev, dezilúziu, agresivitu voči okolitému svetu. Naratívne pomalším tempom rozprávaný film žije z akejsi „estetiky škaredosti“, tvorenú prostredím pochmúrnych lesov, opustených chatrčí a nekonečných ciest nehostinného juhu. Je to miesto nenaplnených túžob, pošliapaných ideálov, skutočný protiklad amerického sna. S blížiacim sa záverom napätie graduje, niektoré postavy sa však nedokážu vzdať svojich šablón. Funkčnosť hlavných postáv, chémiu medzi nimi, zabezpečujú autentické výkony Cagea a nadaného Tye Sheriddana, ktorý si podobnú úlohu strihol už rok pred tým v snímke Bahno z Mississippi. Výbornú prácu odvádzajú i neherci, najmä Garryho otec Wade (Gary Poulter), výsostne antipatie generujúci a schopný sa k fľaške vysnenej liehoviny dopracovať aj cez mŕtvoly.
Joe sa s chlapcom čoraz viac zbližuje, stáva sa jeho otcovskou figúrou
David Gordon Green a kameraman Tim Orr stavili pri komponovaní obrazov na pôsobivosť prostredia vidieckeho zapadákova a dodali mu takmer až meditatívny rozmer. V dlhších často ručne snímaných záberoch vnímame pot a drinu pracujúcich, spomalené zábery za melancholickej hudby Jeffa McIlwaina a Davida Wingoa ozdobujú film istou dávkou poetiky, predstavujúcu kontrast k drsnému násiliu. Samotné prostredie je akoby externalizáciou vnútorných stavov postáv, cesty zdanlivo nevedú nikam, uprostred ničoho stoja opustené domy a všadeprítomný je rozklad a odpadky. Ako som spomínal film sa nikam neponáhľa, s vybudovaním vzťahu medzi Joeom a Garrym si dáva načas, škoda, že niektoré vedľajšie postavy nedostali toľko priestoru, koľko by si zaslúžili.
Joe je zaujímavým, mierne depresívnym náhľadom do Bohom zabudnutej oblasti, kde sa tradičné rodinné hodnoty rozpadli, a na každodennom poriadku je tu snaha prežiť, i keď s odreninami. Vďaka podmanivej atmosfére a hereckým výkonom je takou menšou perlou, ukrytou v odpudivej, drsnej lastúre.
