Dnes oslavuje svojich nedožitých 105 rokov významný slovenský básnik a publicista Štefan Atila Brezány. Ktorý svojou literárnou tvorbou i publicistickou činnosťou významne obohatil slovenskú kultúru a doma i vo svete zviditeľnil milované Kysuce.
Rodák z Kláštora pod Znievom prežíval už od prvého dňa svojho života krušné chvíle. Narodil sa predčasne a matku, ktorá umrela pri pôrode prakticky nepoznal. Mnohí súčasníci o Š.A.Brezánym hovorili, že práve tento štart do života v ňom vypestoval romantickú melanchóliu poeta.
Jeho rané detstvo potom zasiahla I. Svetová vojna a rozpad mnohonárodnostnej Rakúsko-Uhorskej monarchie.
Pochádzal zo starého slovenského zemianskeho rodu a keďže vyrastal u starých rodičov v Žiline, napevno sa v ňom zakorenila láska k žilinskému okoliu ale i silné vlastenecké cítenie.
Plný energie a ideálov v roku 1926, ešte počas štúdia na Štátnej reálke Jána Palárika v Žiline, založil so spolužiakom Jánom Kostrom a niekoľkými spriaznenými žilinskými vysokoškolákmi literárnu družinu POSTUP, ktorá umožňovala rozvoj literárnej činnosti miestnej mladej inteligencie a publikovanie kratších útvarov v rovnomennom časopise.
Aj tento počin neskôr prispel k básnickému a kultúrnemu vzostupu tzv. slovenskej katolíckej moderny, ktorá svojou tvorbou významne obohatila dobové duchovné a sociálne vnímanie sveta, kultúry ale aj politiky.
V roku 1932 debutoval emotívnou básnickou zbierkou Krvavé kulisy, po úspechu ktorej sa plný síl pustil do ďalšej tvorby. V Žiline pôsobil, okrem iného, ako redaktor denníka Slovenská krajina.
Štefan Atila Brezány bol tiež veľmi blízkym priateľom ďalšieho velikána našej poézie, Rudolfa Dilonga. Ten v roku 1933 aj za pomoci priateľa Štefana Atilu zostavil známu Antológiu mladej slovenskej poézie, ktorá je dodnes kritikou považovaná za prvé programové vystúpenie katolíckej moderny. Ešte hlbšia spolupráca medzi nimi vznikla pri tzv. Almanachu III. literárnej generácie.
Dilong sa o mnoho rokov neskôr v osobnom venovaní vyznal, že z pôvodných „postupistov“ zostal Štefan Atila jeho jediným priateľom.
Veľmi kladný vzťah nadobudol Brezány aj k Bratislave, do ktorej dochádzal za doplnkovým štúdiom. Ani tu nezaháľal a podieľal sa na založení literárnej družiny SMER spolu s vtedy začínajúcimi autormi ako Margita Figuli, František Hečko či Ján Letko.
Dozvuky starej „prešporskej“ atmosféry ale aj spomienky na legendárne bratislavské viechy cítiť v Brezányho básni – Bratislava mojej mladosti.
Turbulentné štyridsiate roky dvadsiateho storočia, ktoré poznačila II. Svetová vojna boli napriek všetkému často priaznivo naklonené slovenskej inteligencii. V roku 1940 vydal Brezány ďalšiu zbierku básní pod názvom Dom v ceste, ktorej záverečná časť má silný protivojnový akcent. Po tejto zbierke sa na dlhú dobu literárne odmlčal.
Komunistická vládna garnitúra, ktorá sa po roku 1945 snažila uchopiť v obnovenom Československu moc, systematicky vytláčala z verejného života akékoľvek prejavy katolicizmu či kresťanstva vôbec.
Ani v období tzv. normalizácie sa však Brezány nevzdal písania, venoval sa najmä publicistike, pričom prispieval do rozmanitých časopisov i novín, ako napr. Slovenské pohľady, Nové slovo, Nový svet, Denica, Robotnícke noviny, Rudé právo, Slovenský hlas, Slovenský denník, ktoré mali aj svoje literárne prílohy.
Zároveň pripravoval rozsiahle podklady pre svoje budúce najznámejšie encyklopedické dielo – Dejatelia Kysúc v kultúre, umení a vede. Toto dielo sa mu podarilo vydať po mnohých cenzúrach až v roku 1971. Svojou ojedinelosťou i kvalitou sa však okamžite stalo úspešným a to nie len na Slovensku (Československu) ale aj v zámorí, kam do slovenských komunít putovalo niekoľko tisíc výtlačkov.
Tento úspech pritiahol nevídanú pozornosť verejnosti opäť aj k Brezányho oživenej básnickej tvorbe, teda k zbierkam – Moje Kysuce (1969) a Stanice slova (1969).
Takto začalo básnikove druhé a najplodnejšie tvorivé obdobie, do ktorého patria ďalšie zbierky básní, ako Maják (1972) alebo známejšie – Otvorené hate (1973), Čistá obloha (1974), Rodisko (1974), pochvalami ovenčená – Rovnováha (1979), Biele cesty (1984) a Jesenné slnko (1989).
Mnohí redakční pracovníci pôvodnej umeleckej tvorby, ktorí so Štefanom Atilom Brezánym prišli do styku, oceňovali okrem literárneho talentu najmä jeho široké skúsenosti v redakčnej práci, zostavovateľskej a organizátorskej aktivite.
Napriek tvorivo "pretrpeným" rokom tzv. normalizácie, Brezány nikdy nestratil lásku k svojej domovine, ani k literatúre a vždy oplýval chuťou písať.
Neskôr bol za svoje celoživotné dielo niekoľkokrát ocenený. Stal sa zaslúžilým občanom mesta Žilina, v roku 1974 mu bolo udelené čestné občianstvo obce Kláštor pod Znievom a na dôvažok bol v roku 1980 ocenený aj čestným titulom „Zaslúžilý pracovník kultúry“.
Štefan Atila Brezány zomrel po ťažkej chorobe 10. Mája 1992 v Žiline, kde bol aj pochovaný a na odpočinok ho krásnym slovom odprevádzal jeden z jeho básnických priateľov – Svetloslav Veigl.
Mesto Žilina v roku 2009 aj ako oživenie jeho pamiatky udelilo (in memoriam) majstrovi Brezánymu cenu – Genius loci Solnensis.
Prečo teda zabudnutý básnik?
Deväťdesiate roky boli pre súčasnú slovenskú kultúru často nemenej rozpačité, ako pre súčasníkov medzivojnové obdobie. Bola to totiž doba odpútavania sa od starého režimu a socialistickej kultúry a hľadania, čo z toho je súčasťou „genetického“ kódu našej kultúry.
A práve taký ľudia ako Štefan Atila Brezány, ktorí aktívne tvorili našu kultúru, by nemali nikdy zostať v zabudnutí.
Ako napísal pán Peter Mišák citujúc štúdiu Zdenka Kasáča: „Vývin slovenskej poézie v medzivojnovom období sa v porovnaní s predprevratovými rokmi podstatne zrýchlil. Brezány bol pri tom. Bol v tom, bol uprostred toho a koncom dvadsiatych i začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia držal svoju ruku priamo na pulze spomenutého zrýchlenia. Sám, ale aj s inými príslušníkmi tretej básnickej generácie, postupistami, s básnikmi i tými, čo žili ten čas. Chvalabohu aj o ňom svedčili. A patrí im vďaka i uznanie, že svedčili pravdivo.“
Na záver ešte jeden pamätný verš od autora z básne – Dozreté víno: /Wolkrovu ťažkú hodinu / roztápam detským lúčom. / ... Víno je dozreté. / V jesennom poryve / zostanem v odlete / s piesňami nažive. (In: Rovnováha, s.91.)
