Na Slovensku dozrieva ďalšia revolúcia. Skôr či neskôr opäť vypukne. Optimisti sa tešia, pesimisti pripomínajú, že všetky revolúcie prebiehali podľa rovnakého scenára.
Základná občianska politická škola /ZOPŠ/
„Ale zato štekať môžeš koľko len chceš...“
Na Slovensku dozrieva ďalšia revolúcia. Skôr či neskôr opäť vypukne. Optimisti sa tešia, pesimisti pripomínajú, že všetky revolúcie prebiehali podľa rovnakého scenára: k moci prišla iná skupina ľudí, nasľubovala hory-doly, postupne na všetky teplé miestečka dosadila svojich ľudí, namočila sa do podvodov, krádeží a korupcie a vykašľala sa na ostatných občanov...
Pred štvrťstoročím demokrati poslali do horúcich pekiel komunistov, prisahali, že nastanú kardinálne zmeny a ľudia konečne budú šťastní a spokojní. Dnes si však drvivá väčšina Slovákov myslí, že ich jednoducho podviedli a sľúbený raj je v nedohľadne. Demokrati postupovali presne podľa základnej frázy z proletárskej hymny Internacionály, kde sa hovorí, že najprv od základov treba zbúrať všetko staré a zlé a až potom vybudovať niečo nové a dobré. Nuž, všetko staré zbúrali, ale s tou novostavbou to vyzerá bledo... Spolu s tým zlým zničili aj veľa dobrého, čo by sa dalo zachovať a využiť v prospech občanov a celého štátu. Spolu s vodou vyliali z vaničky aj dieťa...
Aj dnes noví revolucionári žiadajú slobodu, demokraciu a iné vymoženosti. Fajn, možno budú úspešnejší, ako ich predchodcovia. Podstata je v tom, aby neopakovali staré chyby, aby po víťazstve zasa nesplodili rodinkárstvo, korupciu a stranícku disciplínu. Doposiaľ žiadni revolucionári sa týmto chybám nevyhli a preto sa vždy všetko zle skončilo.
Ľudia sa učia slobode a demokracii počas ostrých výmien názorov – v odborných debatách, na námestiach, v kuchyniach, po krčmách a pod. Drvivá väčšina z nás si však iba hmlisto dokáže predstaviť rozdiel medzi demokraciou, slobodou a neporiadkom, hraničiacim s anarchiou. Namiesto dlhých odborných argumentácií, čo to vlastne je, spomeňme si na ľudovú múdrosť, ktorá krátko a výstižne charakterizuje prisľúbenú slobodu a faktický porevolučný stav – na Slovensku po novembri 1989 alebo v inej krajine po viac-menej nežnej revolúcii.
...Malé šteniatko prišlo za starým múdrym psom a pýta sa ho:“ Dedo, čo sa to deje? Ľudia behajú po uliciach, kričia, mávajú zástavami. Stále opakujú: „Sloboda, demokracia!“ Že sa vraj všetko zmení. Čo je to vlastne „sloboda“ a “demokracia“? Starý pes sa pousmial: „Je to tak, maličký. Reťaz ti predĺžia a už budeš behať nielen vedľa domu, ale aj po celom dvore. Misku so žrádlom ti však dajú oveľa ďalej – tak, že ju ani na tej dlhej reťazi takmer nedosiahneš, ale zato štekať môžeš, koľko len chceš!..“
Nuž, v súčasnosti sa k tej miske so žrádlom väčšina občanom dokáže dotiahnuť iba s veľkými problémami. A čo majú z toho, že môžu štekať do nemoty? To je celý rozdiel medzi komunistami a demokratmi? Ale papať ľudia chcú každý deň...
Nová revolúcia sa tiež začína výzvami k slobode a demokracii. Položím smiešnu otázku? Máme málo slobody a demokracie? Fakticky si môžeme robiť, čo len chceme, cestovať, kam si želáme, hovoriť, čo chceme a pod. A predsa cítime obrovskú neslobodu. Prečo? Pretože si opäť mýlime jablká s hruškami. Drvivá väčšina obyvateľov Slovenska má ekonomické problémy – teda pociťuje obrovskú neslobodu, v tomto prípade – ekonomickú. Tu je pes zakopaný! Hospodárstvo je rozbité, priemysel na kolenách, poľnohospodárstvo takmer zničené, úroveň nezamestnanosti sa neznižuje. Preto sú zmeny bezpochyby potrebné, treba ich však urobiť s rozumom. Nezačať zase postupovať podľa osudnej frázy z Internacionály: všetko rozbijeme a potom /možno/ začneme budovať.
Nebudeme sa ponárať do mrazivých hlbín histórie. Posvietime si iba na ostatné desaťročia. Komunisti si pred 66 rokmi zaspievali Internacionálu a zbúrali všetko, čo sa dalo. Mali pekné idey, fantastické slogany, krásne sľuby. Ibaže s uvedením do praxe to akosi pokrivkávalo. Dosť toho pobabrali. Ale predsa čo-to užitočné za tých 40 rokov vybudovali.
Demokrati si pred štvrťstoročím opäť /v duchu/ zaspievali Internacionálu a znovu zbúrali všetko, čo vybudovali komunisti – zase z vaničky vyliali dieťa spolu s vodou. A občania sa znovu cítia byť podvedení. To isté sa chystá aj dnes - búranie. Poučíme sa voľakedy? Nie je problém všetko zbúrať od základov, ťažké je vybudovať potom niečo nové, dobré, užitočné.
Čo teda robiť? Zmeny sú potrebné, ale v prvom rade treba vyzvať na spoluprácu najlepších odborníkov z oblasti hospodárstva. Tej demokracie nemáme až tak málo. Ale čo s ňou – zomrieť od hladu na slobode? Dnes nás, celé Slovensko, trápi iná nesloboda – ekonomická. Polovica ľudí sa cíti ako žobráci. Do čela skupiny ľudí, ktorá bojuje o zmeny, sa musia postaviť najmúdrejšie hlavy, ktoré vedia, ako dostať krajinu z krízy. Načo búrať budovu, ktorá má pevné základy a celkom dobrú hrubú stavbu? Potrebuje už iba strechu... Slovensko potrebuje ľudí, ktorí vedia zastrešiť túto budovu s rozumom a citom. Máme obrovský nadbytok politikov, politológov, právnikov, poradcov a filozofov – je ich ako psov v rómskej osade. Ale kde sú gazdovia a hospodári, kde sú ľudia, ktorí obnovia túto krajinu?
Zasa budeme tápať v hľadaní bájnej slobody a opäť trafíme vedľa? Možno netreba stále hľadať mýtickú slobodu, nezaháňať seba a iných do slepej uličky, ale konečne nastúpiť na správnu cestu a odložiť zbytočné sekery a kladivá. Buldozéry nám nepomôžu – potrebujeme skúsených stavbárov. Alebo si zasa zaspievame Internacionálu?..
