Dnes sa na druhej prednáške našej Základnej občianskej politickej školy porozprávame o výsledkoch revolúcií a o zmenách, ktoré obyčajne nastávajú... alebo aj nenastávajú. Priebehy všetkých revolúcií sa podobajú ako vajce vajcu.
Základná občianska politická škola – ZOPŠ /2/
„A tie prasatá sa tam zasa vrátili...“
Dnes sa na druhej prednáške našej Základnej občianskej politickej školy porozprávame o výsledkoch revolúcií a o zmenách, ktoré obyčajne nastávajú... alebo aj nenastávajú. Priebehy všetkých revolúcií sa podobajú ako vajce vajcu. Presne podľa Internacionály: všetko staré sa zbúra a začínajú stavať odznova. Lenže po určitom období občania začínajú mať pocit, že sa takmer nič nezmenilo a všetko sa vrátilo do starých koľají – aj keď slogany, smernice, zákony, názvy a hodnotenia sú iné. Veď aj časť ľudí na vedúcich postoch pripomína staré „kádre“. Dokonca niekto zo starých „kádrov“ sa zasa objavil vyššie na rebríčku a tvári sa, že sa nič nedeje. Tak potom – čo sa vlastne zmenilo?!
Je to smiešne až tragikomické, ale takmer všetky revolúcie dopadli rovnako: po určitom čase väčšina dobrých zmien a ľudí odišlo do zabudnutia a znova sa vrátili staré pravidlá hry a v hornej časti politického rebríčka sa opäť ocitli zlodeji, rozkrádači, podvodníci a lajdáci. Načo potom boli tie revolúcie? Teda ich netreba robiť? Aj tak všetko skôr či neskôr pôjde po starom? Veď doposiaľ to vždy tak dopadlo. Čo však nebolo predtým, to môže byť neskôr. Recept je jednoduchý: v žiadnom prípade netreba opakovať staré osudné chyby.
Základnou chybou všetkých revolúcií bolo klamstvo. Bezpochyby, medzi revolucionármi boli ľudia, ktorí to skutočne mysleli úprimne a vážne. Chceli skoncovať s diktátormi a zlodejmi, snívali o demokracii, slobode a prosperite krajiny, chceli pomôcť ľuďom. Boli takí... Nepochybujeme o tom. Avšak /a v tom je celá finta/ takýchto ľudí sa na vlnách revolúcií vznášalo pomerne málo. Drvivá väčšina ostatných „revolucionárov“ myslela iba na seba – na vlastný blahobyt, chcela sa dostať z biedy, zo spoločenského dna alebo snívala dostať sa čo najvyššie v rebríčku moci, čo najbližšie ku korytu, chcela riadiť, hrabať, panovať a plánovať – aby si ešte viac posilnila svoju moc a udržala ju pre seba na večné časy.
Čo sa zmenilo po nežnej revolúcii, prečo je drvivá väčšina Slovákov po štvrťstoročí tak znechutená jej výsledkami? Viacerí čakali prevratné zmeny a...všetko je takmer po starom – napriek demokratickým zmenám, vstupu Slovenska do EÚ, NATO, eurozóny a pod. Menia sa vlády, parlamenty, vládnuce strany, ale ten blahobyt akosi neprichádza. Politici vedia perfektne zdôvodniť, prečo sa to zatiaľ nepodarilo, ale akosi sa urobilo primálo, aby sa to podarilo. Predalo sa prakticky všetko, čo sa predať dalo – podniky, pôda, prírodné bohatstvo. Ako ďalej, keď sa už prakticky nič nedá predať? Kde vziať peniaze na ten blahobyt?
Mnohí obyvatelia začínajú v dobrom spomínať na komunistov: nemali takú modernú techniku ako dnes, toľko financií, ale predsa za 40 rokov toho vybudovali veľa, krajina rýchlo bohatla. Prečo nebohatne teraz? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Komunisti, samozrejme, toho tiež mali veľa za ušami, ale kradli oveľa menej, ako ich nástupcovia v súčasnosti. Keď pred rokmi krajský alebo okresný „partagenosse“ mal nejaké to lepšie auto a chalupu, tak sa považoval za boháča. Za koho môžeme považovať súčasných „partajníkov“ s ich obrovskými majetkami, ktoré si zarobili „čestnou a poctivou prácou“?..
Taký smutný je osud mnohých revolúcií: po dosť krátkom čase starých zlodejov vystriedajú noví zlodeji – ešte rafinovanejší, ešte nenásytnejší, ešte bezcitnejší. Poznajú iba jeden slogan – načo sme robili revolúciu? Aby sme zbohatli! Tým myslia iba seba, nie krajinu, nie ľudí, nie spoluobčanov. Preto tak ľahko predávajú majetok štátu, jeho bohatstvo. Ako v Biblii: kážu vodu, víno pijú. Bijú sa do pŕs a prisahajú, že sa chcú postarať o krajinu a jej obyvateľov, ale starajú sa iba o seba. A ako? No predsa kradnú – ako primitívni zlodeji.
Za správne to považovali komunisti, podobne sa chovajú aj súčasní pseudodemokrati. Dostali sa hore – k moci, ku korytu. Sú presvedčení, že si to zaslúžili a pretože bojovali, urobili politický prevrat, majú byť odmenení – poriadne! Keď sú už tam hore, radi sa postarajú o svoje deti, vnukov, iných rodinných príslušníkov, kamarátov, známych, spolužiakov, spolupartajníkov. A začínajú usádzať na teplé miestečká svojich ľudí – nie podľa ich skúseností, schopností a ochote pracovať v prospech štátu a spoluobčanov, ale podľa „rodinkárskeho“ princípu. A tak sa to opakuje už tisícročia – predsa „rodinkárstvo“ nevymysleli komunisti či demokrati. A tento začarovaný kruh sa nedarí pretrhnúť.
Čo teda robiť? Recept je iba jeden a je veľmi jednoduchý. Žiadne prázdne sľuby! Medzi revolucionármi nemusí byť veľa politikov, orátorov a dobrodruhov. Do ich radov treba pozývať skutočných odborníkov, hlavne z oblasti hospodárstva. Máme nadbytok právnikov, ktorí sa potopili v mori paragrafov a právnických kľučiek, ale máme príliš málo skutočných odborníkov, ktorí vedia, ako treba dať do poriadku takmer celkom zničené hospodárstvo a ktorým záleží na prosperite krajiny, nie na vlastnom zbohatnutí. Ktorí naozaj chcú pomôcť tejto krajine. Praktický rozum by mal prevládať nad politickými sloganmi, klamstvom, politickým divadlom a snahou zasa zbúrať všetko – bez znalosti, čo a ako treba vybudovať.
Zmeny bezpochyby sú potrebné. Ale treba ich urobiť tak, ak by sa k moci dostali skutočne rozumní, spravodliví odborníci s čistými rukami a triezvymi hlavami, aby nedopustili, aby starých zlodejov, darmožráčov, amatérov a krikľúňov zasa vystriedali noví. Aby to opäť nedopadlo tak, ako sa o tom hovorí v smutnom ľudovom vtipe.
...Príde vnúčik za dedom a pýta sa: „Dedo, dnes sme na hodine dejepisu preberali nežnú revolúciu z r. 1989. Ale nepochopil som nič. Ani pani učiteľka nevedela presne popísať, čo sa stalo – bolo to dobre, či zle, čo sa vlastne zmenilo? Tak ako to vlastne dopadlo?“ Dedo sa pousmial a ukázal na chliev s prasatami: „Vidíš tie prasatá? Čo o nich povieš?“ Vnúčik pokrútil hlavou: „Tie svine! Nič nerobia, iba sa vyvaľujú na bruchu a stále len žerú a pijú. Ani na dvor nejdú. Je im dobre v chlieve.“ Dedo mu poradil: „Tak zober palicu a vyžeň ich z chlievu.“ O chvíľu sa chlapec vrátil a je ešte smutnejší. „Tak čo, vyhnal si ich z chlievu?“ pýta sa dedo. „Vyhnal,“ šomre chlapec. “Ale len čo som sa otočil, tak zasa vbehli naspäť – nič sa nezmenilo, všetko je po starom...“ Dedo si povzdychol:“ Tak už vieš, ako dopadla nežná revolúcia...“
