NázorObčana.sk

Foto: Facebook

Vystúpil na Ekonomickej univerzite v Bratislave, Stredoeurópskej univerzite v Skalici a Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici s prednáškou na tému „Globálny význam integračných procesov v Eurázii“. Vystúpenia popredného experta RISI na aktuálnu tému medzinárodnej politiky a ekonomiky vyvolali na Slovensku veľký záujem zo strany študentov, učiteľov a vedeckej verejnosti. Cyklus prednášok pracovníkov RISŠ na Slovensku je spoločnou iniciatívou inštitútu RISŠ a veľvyslanectva Ruska v tejto krajine.

Prednášky ozaj vzbudili veľký záujem: vyhradené priestory posluchárni boli preplnené. Podľa vyjadrenia predstaviteľov slovenských univerzít je to pochopiteľné: v posledných rokoch sa na Slovensku zvyšuje záujem o Rusko, o ruský jazyk, o dianie v eurázijskom priestore. Avšak, zatiaľ väčšina pozývaných lektorov je zo západných univerzít a „mozgových centier" a Boris Volchonskij bol nútený prednášať v angličtine – ovládanie ruského jazyka slovenskými študentmi (s výnimkou tých, ktorí študujú na fakultách rusistiky), žiaľ, neumožňuje im vnímať informácie a viesť dialóg v tomto jazyku (napriek blízkosti ruštiny a slovenčiny).

Záujem o politiku Ruska a etablovanie jeho pozície vo svete potvrdili aj  prednášky. Po ich skončení prednášajúceho zahŕňali množstvom otázok, niektoré z nich nesúviseli priamo s uvádzanou témou. Napríklad, diskusia na Ekonomickej univerzite v Bratislave získala akademický ráz a otázky súviseli najmä s témami ako je integrácia v rámci SCO, vyhliadky Euroázijskej Hospodárskej únie, vzťahy Ruska s krajinami Ázie, atď.

A v Skalici vznikla intenzívna ostrá diskusia o problémoch Ukrajiny, Krymu a Donbasu. Treba poznamenať, že rétorika kriticky naladených poslucháčov nebola zásadne novou: odzneli len známe tézy  o „porušovaní medzinárodného práva" pri anexii  Krymu, o „ruskej invázii" na Donbase a podobne, takže vyvrátenie týchto tvrdení si nevyžiadalo veľa úsilia. Po prednáške v Skalici k Borisovi Volchonskemu podišiel jeden z pedagógov a dokonca mu vytkol, že bol príliš zdvorilý voči oponentom. „Predsa všetci chápu, kto je zodpovedný za prevrat na Ukrajine a komu naozaj patrí Krym", povedal.

Komunikácia sa slovenskými študentmi ukázala, že občasné výroky o tom, že, vraj,  zhoršenie rusko-ukrajinských vzťahov je nenávratne a zničené na dlhé desaťročia, sotva majú pôdu pod nohami.  Odpovedajúc na podobné tézy Boris Volchonskij dával kontrolnú otázku: „A čo pre vás znamená rok 1968?" Súdiac podľa reakcií študentov, viacerí z nich ani neporozumeli o čom je reč. A uplynulo len menej ako 50. rokov od vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. To znamená, že mladšia generácia má tendenciu pozerať sa viac do budúcnosti, než „prežúvať" bolestné udalosti z nedávnej minulosti. A existuje dôvod očakávať, že vzťahy s Ukrajinou očakáva iný osud? Volchonskij podčiarkol, že priateľov a spojencov si môžeme vybrať, susedov však nie a preto žiadne múry - ani hmotné, ani politické a ideologické nemôžu rozdeliť dva bratské národy. Boris Volchonskij poskytol interview slovenským médiám. 

Prezentujeme našim čitateľom niektoré tézy z jeho prednášky „Integračné procesy v Eurázii ako faktor formovania multipolárneho sveta“.  

„Turbulentné udalosti posledných rokov (v čase – od „arabskej jari" po krízu na Ukrajine a v Sýrii, v priestore - zo severnej Afriky po západnú Európu a východnú Áziu), ako by sa zdalo, vznikajú spontánne a bez akéhokoľvek vzájomného prepojenia. Avšak, všetky zapadajú do všeobecnej logiky konfrontovania dvoch tendencií - jedna je spätá so snahou o vytvorenie jednotného politicky - ekonomického a humanitárneho priestoru z Lisabonu po Vladivostok, druhá - s pokusmi o vytvorenie „oblúku nestability", ktorý pojíma celý kontinent Eurázie, ktorá je iniciovaná silami mimo regiónu a je zameraná na podlomenie silnejúcich integračných procesov na kontinente.

Popritom osobitný význam začínajú nadobúdať procesy, ktoré sa odohrávajú na dejisku, geograficky vzdialenom od epicentra najbúrlivejších udalostí, a síce v Ázijsko-pacifickej oblasti, alebo ako sa hovorí dnes Indo-pacifického regiónu. Hoci povestný „obrat do Ázie" (pivot to Asia) bol vyhlásený vtedajšou ministerkou zahraničia USA Hillary Clinton na konci roka 2011¹ , skutočným „zvrtnutím sa" možno považovať rok 2014, a rok 2015 zvýraznil tieto tendencie. Spomeniem len niekoľko udalostí, ktoré možno považovať za najdôležitejšie pre formovanie úplne novej geopolitickej architektúry v Eurázii, a, teda, aj na celom svete.

1. Vzostup Číny, ktorá sa stala vedúcou ekonomikou sveta podľa ukazovateľa parity kúpnej sily (PPP)² . Podľa výpočtov MMF  pri hodnotení podľa PPP dosahoval HDP Číny 17,6 triliónov USD v porovnaní s 14,4 triliónmi USD v USA. Teda, že podiel Číny vo svetovej ekonomike sa rovnal 16,5% a USA - 16,3%. De facto to znamená koniec globálneho ekonomického monopolu USA.

2. Na júlovom (2014) summite BRICS v Brazílii členské krajiny BRICS podpísali balík dokumentov o založení Rozvojovej banky so základným imaním 100 miliárd USD a rezervného fondu.³ V roku 2015 na summite v Ufe bola určená organizačná štruktúra Banky BRICS. Táto skutočnosť je závažnou výzvou celej inštitucionálnej štruktúre, vytvorenej v rámci Brettonwoodského  menového systému, vrátane MMF a Svetovej banky. Tiež iniciatíva Číny o založení Ázijskej banky pre investície do infraštruktúry (Asian Infrastructure Investment Bank/AIIB) na konci roka 2014 a rozvinutá začiatkom roku 2015 iba zdôrazňuje, že monopol Brettonwoodských inštitúcii končí.

3. Ďalšou ranou do unipolárneho svetového poriadku bol summit SCO v septembri (2014) v Dušanbe, na ktorom boli prijaté definitívne postupy prijímania nových členov, čím sa otvoril prístup k tejto organizácii pre Indiu a Pakistan, a v krátkodobom horizonte, snáď, aj Iránu⁴ . Na summite SCO v Ufe v júli 2015 bol naštartovaný proces pripojenia Indie a Pakistanu k organizácii ako plnoprávnych členov. Týmto sa v Eurázii vytvára mocný zväzok štátov, ktorý po vstupe Indie za plnoprávneho člena, už nemožno považovať za „čínsko-centristický", ako sa občas vyjadrujú viacerí pozorovatelia.

4. Nakoniec, posledná v poradí, ale určite nie posledná významovo je udalosť spojená s transformovaním Colnej únie Ruska, Kazachstanu a Bieloruska na Euroázijskú ekonomickú úniu (EAEU), ku ktorej sa už pripojilo Arménsko a neskôr aj Kirgizsko.⁵ O príťažlivosti EAEU nasvedčuje skutočnosť, že viac ako 30 štátov (najrozmanitejšej geografickej polohy a najrôznorodejšieho sociálneho a politického usporiadania) vyjadrilo želanie uzavrieť s úniou dohodu o Zóne voľného obchodu. Prvým z týchto štátov je Vietnam, dohoda s ktorým bola podpísaná v máji 2015.

Navyše začiatkom mája 2015 počas návštevy Moskvy pri príležitosti osláv 70. výročia víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga bol medzi Moskvou a Pekingom dosiahnutý dohovor o prepojení EAEU a čínskeho projektu Ekonomického  pásu Hodvábnej cesty (tiež známy ako „Jeden pás - jedna cesta"). Samozrejme, že tieto štyri komplexy udalostí neodzrkadľujú celkový obraz tektonických zmien, ktoré sa udiali vo svete (a najmä v Eurázii) v roku 2014, ale nastavujú akýsi rámec pre mnohé ďalšie udalosti – ktoré, zdalo by sa, nie sú s nimi bezprostredne späté.

Je zrejmé, že strácať monopol sa nikomu nežiada. Samotný americký „obrat do Ázie" bol jednoznačne spojený s predvídaním nastávajúcej transformácie Číny na vedúcu globálnu ekonomiku. V súčasnosti sa, však, situácia radikálne líši od tej, ktorá sa nastolila po teroristických útokoch v USA 11. septembra 2001, kedy reakciou na útoky bol priamy vojenský zásah USA a ich spojencov v Afganistane a Iraku. Dnes si USA nemôžu dovoliť priamu vojenskú intervenciu a preto sa uchyľujú k taktike proxy-konfrontácie („konfrontácia v zastúpení"), kedy sa všetka váha konfrontácie s hlavnými geopolitickými súpermi Spojených štátov amerických (ktorými sú predovšetkým  Rusko a Čína) presúva na iných.

Pozorujeme to aj v Sýrii, aj v Jemene. Najnázornejším príkladom zostáva Ukrajina. Pri tom všetkom, USA a ich spojencov neznepokojujú mimoriadne negatívne vedľajšie účinky ich akcií. Napríklad, boj proti  „Al-Kaide" mal za následok vznik ešte krutejšej a nebezpečnejšej sily – Islamského štátu. A podporovanie údajne „demokratických reforiem" na Ukrajine posilnilo nacionalistické (dalo by sa povedať nacistické) nálady a politické sily v tejto krajine a vyvolalo nenávratné transformovanie sa krajiny na stratený štát.

A sotva náhodnou je skutočnosť, že kríza na Ukrajine vzbĺkla krátko po tom, čo v marci 2013 na summite BRICS v Durbane (JAR) bola prvýkrát zverejnená myšlienka o založení Banky BRICS. Približne v tom istom čase boli   zabrzdené procesy utvárania Transatlantického obchodného a investičného partnerstva (TTIP) pod záštitou USA a začali sa jasne črtať obrysy energetického partnerstva medzi Ruskom a Európskou úniou.

Následné sankcie proti Rusku len zviditeľnili hlavný cieľ USA. A jeho podstata bola v tom, aby sa maximálne poškodili integračné procesy silnejúce na rozľahlých priestoroch Eurázie. Čiastočne bola stratégia USA úspešnou -  vraziť klin medzi Rusko a Európsku úniu sa do značnej miery podarilo (dúfajme, že len dočasne, a už sa ukazujú náznaky postupného úniku Európy od slepého pohybovania sa v politických šľapajach USA). Avšak, posun smerom k TTIP sa moc nepohol. Vtedy bol použitý ďalší nástroj - stovky tisíc utečencov „nečakane" sa ako na povel vrhli do Európy z táborov na území Turecka a ďalších krajín v Západnej Ázii.

Táto ľudská lavína na jednej strane vytvorila silný nátlak na ekonomiku a sociálnu sféru v Európe, a na druhej strane - spôsobila vzostup extrémne pravicových xenofóbnych hnutí. Aj jedno, aj druhé sú hrozbou pre samotné základy európskej civilizácie a zároveň nútia úrady európskych štátov žiadať o pomoc transatlantického spojenca a preukazovať väčšiu ústupčivosť pri rokovaniach o vytvorení TTIP. Na ázijskom smere nátlak na Rusko viedol k aktivizácii jeho účasti na integračných procesoch a k spolupráci s väčšinou krajín Indo-Pacifického regiónu.

Zároveň by bolo zásadnou chybou považovať ruské „obrátenie sa k Ázii" len ako reakciu na akcie USA a ich spojencov v kontexte ukrajinskej krízy. Nutnosť tohto kroku sme pociťovali už dlhšie, o čom svedčí aj Program rozvoja Ďalekého východu a regiónu Bajkal, ktorý bol prijatý v marci 2013, teda rok pred vznikom udalosti na Ukrajine. To isté platí pre aktivizáciu integračných procesov na globálnom (BRICS) a rovnako na regionálnom (SCO, ESAE a pod.) úrovni. Ukrajinská kríza a následná „sankčná vojna" len urýchlili a zviditeľnili tento proces. A nová realita vytvára očividné predpoklady na prehodnotenie súčasného systému vzťahov Ruska s Ázijsko-pacifickým regiónom a v celom eurázijskom priestore.

Ak hodnotíme vývoj situácie v blízkosti východných hraníc Ruska, tzn. v Ázijsko-pacifickom regióne, môžeme zistiť, že aj keď udalosti tu ešte nie sú tak vyhrotené ako na západných hraniciach, predsa len je očividné, že množstvo síl sa pokúša aj tam vytvoriť predpoklady pre nasadenie konfrontačného scenára. Aj v tejto oblasti subjekty nepochádzajúce z regiónu (predovšetkým USA), rovnako ako v iných častiach sveta, unikajú pred priamou konfrontáciou a snažia sa presunúť bremeno konfrontácie s geopolitickými oponentmi na menšie krajiny, tzn., že taktika proxy- konfrontácie sa presadzuje aj tu.

Hlavný strategický cieľ USA v tejto oblasti je jasný: neumožniť najväčším mocnostiam Eurázie zjednotiť úsilie v rámci takých integračných združení, ako sú BRICS a SCO. Taktika používaná voči jednotlivým krajinám sa rôzni. Ak vo vzťahu k Rusku -  je to prakticky neskrývaný nátlak, vo vzťahu k Číne by použitie takých taktík bolo pre USA samovražedné. Čína je dnes najväčším držiteľom cenných papierov USA (iba americké štátne dlhopisy presahujú 1,2 triliónov USD, a celková suma presahuje 3 trilióny USD). Avšak, nepriamy (proxy) nátlak na Čínu sa uplatňuje cez dlhoročných, overených amerických spojencov v regióne, ako aj snahou využiť existujúce a skutočné problémy vo vzťahoch Číny s jej susedmi so zámerom prilákať na svoju stranu aj nových potenciálnych spojencov.

Súčasne USA zvyšujú svoju vojenskú prítomnosť v Ázijsko-pacifickom regióne. Už teraz asi 60% amerického námorníctva bazíruje tu. V roku 2012 americkí námorní výsadkári (US Marines) boli rozmiestnení na severe Austrálie, vojnové lode sa striedali na základni v Singapure. Rozmiestňovanie ozbrojených síl sa posilňuje zintenzívnením snáh o vytvorenie Trans-Pacifického partnerstva (TTP), účelom ktorého je vytlačiť Čínu a Rusko z ekonomického diania v Ázijsko-pacifickom regióne.

Takže vidíme, že, aj keď v menej akútnej forme ako na Ukrajine alebo na Strednom východe, ale rovnaké úsilia o podkopávanie integračných procesov sa uplatňujú aj na druhej strane kontinentu. A zdá sa, že každá z euroázijských krajín sa musí samostatne rozhodnúť, čo je pre ňu výhodnejšie – vstupovať do rôznych aliancií s jasným alebo utajeným cieľom vyhrať hru s nulovým súčtom (zero sum game), alebo vynasnažiť sa budovať vzťahy spolupráce na princípoch všeobecnej výhody ( win-win game). Otázka zostáva otvorená, aj keď, podľa môjho názoru, odpoveď je naporúdzi,“ zdôraznil v závere Boris Volchonskij.