NázorObčana.sk

Je v súčasnosti trendom, že takmer každý druhý vcelku sľubne vyzerajúci nezávislý hororový počin, je v okamihu označovaný ako revolúcia žánru, svojimi sprevádzajúcimi chorálmi chvály avizovaný ako príchod novodobého Mesiáša.  Zvyčajne za sebou preexponované očakávania zanechávajú trpkú pachuť sklamania či triviálneho priemeru. Len drvivá menšina z týchto nádejných osviežení pomaly v stereotype sa utápajúceho žánru, dokáže vo výsledku priniesť závan čerstvej kvality. Filmy z dielne nezávislého produkčného štúdia A24 (napr. It comes at night, The Witch) sú považované práve vďaka pravdepodobne väčšej slobode pri realizácii za sofistikovanejšie, takmer artovo orientované kúsky a výnimkou nie je ani najnovšie dielo. Prekliate dedičstvo (v origináli Hereditary) je pomerne úpenlivo očakávaným prírastkom do rodiny hororu, ide o ambiciózny a odvážny celovečerný debut amerického režiséra Ariho Astera, ktorý si týmto definitívne ukotví svoje meno v povedomí hororových fanúšikov a pravdepodobne vydlaždí cestu k ďalším, produkčne rozsiahlejším projektom.

Je nutné podotknúť, že kľúčom k čo najefektívnejšiemu a najoptimálnejšiemu diváckemu zážitku je minimum informácii ohľadom naratívnej kostry preto sa budem snažiť dej sformulovať čo najstručnejšie a najbezpečnejšie. Zápletka filmu sa po mierne sureálnom úvode upriami na rodinu Grahamovcov, čerstvo poznačenú tragédiou. Matka dvoch detí a dizajnérka miniatúr Annie (Toni Collete), sa práve svojsky vysporadúva so smrťou svojej mierne tajnostkárskej matky, s ktorou ju spájal komplikovaný vzťah. Syn Peter (Alex Wolff) a dcéra Charlie (Milly Shapiro) spolu s manželom Stephenom (Gabriel Byrne) pre ňu predstavujú to najcennejšie na svete. Jedného nešťastného večera však krutá nehoda obráti situáciu v rodine naruby a naveky naruší vzájomné vzťahy. Rodinné blaho vystrieda zúfanie, nedôvera a neschopnosť akceptovania skutočnosti vyusťujúca do temných dôsledkov, odhaľujúca hrôzostrašné tajomstvá ich rodu.

Rodina zasiahnutá krutou tragédiou je prinútená nájsť stratenú vzájomnú dôveru

Takmer instantne od expozície, Ari Aster ustanovuje vo filme veľmi nepríjemnú, dusnú a rozkladajúcu atmosféru. Nálepky filmu v štýle „horor pre náročnejších“ zvestujú najmä pomalé tempo či absenciu lacných prvoplánových ľakačiek, na ktorých je bohužiaľ majoritná časť súčasnej horovej scény postavená. Film pracuje predovšetkým v prvej polovici s náznakmi, k čomu využíva aj audiovizuálne prostriedky. Fanúšikovia zvyčajnej hororovej produkcie ako napr. Insidious, Annabelle  či rozličných snímok Jamesa Wana tu teda svoje vysnívané divácke siedme nebo nenájdu. Prekliate dedičstvo tak kladením dôrazu na skôr implicitné nebezpečenstvo, generuje dlhodobé napätie a spadá častokrát pod žáner thrilleru, prepracovanými postavami a dorazom na ich psychiku a medziľudské vzťahy predstavuje i funkčnú drámu. Paradoxne, boli pre mňa práve tie dramatické prvky, rodinné konflikty, leitmotív vysporiadania sa so stratou blízkej osoby a pominuteľnosti života divácky atraktívnejšie než nadprirodzené aspekty, akokoľvek efektívne podané a niekoľkokrát skutočne desivé. Práve ten rodinný teror je svojou hmatateľnosťou a realistickým poňatím dostatočne úderný aj ako námet pre ďalší film. Sujet je teda koncentrovaný okolo jednej rodiny, pričom emocionálne vyhrotené situácie fungujú práve vďaka veľmi dobrým hereckým výkonom na čele s Toni Collete, ktorá vo filme prechádza totálnym psychickým armaggedonom, občas jemne balansujúc na hranici prehrávania. Skôr asociálna dcéra, je obklopená vlastným svetom, k starej mame mala zrejme najvrúcnejší vzťah. Peter je ako tínedžer v najlepších rokoch sleduje skôr  priority príznačné jeho veku, cítiť od neho mierny odstup k rodine. Manžel  Stephen je psychiater, slúži ako racionálny kontrapunkt k matke a dianiu v neskoršej fáze filmu. Fiktívny svet filmu je  v podstate rozdelený na dva subsvety, ten každodenný, nám známi, a ten druhý, transcendentný, pričom spočiatku pevný naratív je neskôr „obohacovaný“ o všemožné nadreálne výjavy a možné halucinácie postav. Celkovo smeruje sujet mierne do abstrakcie, v závere sa však slučka uzatvorí v nie až tak šokujúcom odhalení ako zrejme bolo zamýšľané. Ako som spomínal, film sa vyznačuje skôr pozvoľnejším tempom, stopáž 2 hodín však nie je tak úplne bez hluchých miest a skrátenie o 20 minút by malo za následok kompaktnejší, adrenalínovejší a ešte údernejší zážitok. Psychicky deptajúca atmosféra však nepovoľuje ani na sekundu, v tomto smere sa pri hľadaní podobného zástupcu žánru vybaví obdobným spôsobom vystavaný a festivalovo taktiež vychválený The WItch (2015), v ktorom je taktiež koncentrácia na dianie v rámci kolektívu rodiny, hlavným naratívnym konštruktom. Tam, je však prvok zla v podstate od počiatku jasne definovaný, zostáva len sa prizerať následkom jeho vyčíňania.

Vo filme nie je núdza o šokujúce a násilné výjavy

Nespochybniteľnú zásluhu na hutnej atmosfére má technické spracovanie, ktoré je v Prekliatom dedičstve zvládnuté na výbornú. Už v úvode upúta pozornosť pomalá, hypnotická kamera a až Kubrickovsky vypiplané interiéry. Neustály stiesňujúci doprovod, predstavuje denervujúca hudba, v podobe arytmických tónov a všemožných, no nenásilne implementovaných ruchov. Obzvlášť znepokojujúco pôsobí v kombinácii so symetriou záberov a centrovaním postáv v nich, navodzujúc pocity akoby izolácie. Kamera je nesmierne dynamická a vo vypätých situáciách pohyblivá, inokedy si však zachováva sterilnú statickosť pripomínajúc tvorbu Yorgosa Lathimosa. Napriek skôr psychologickej povahe prítomného teroru niet núdze o explicitné násilie a šokujúce scény.

Nakoniec, je tak Prekliate dedičstvo vskutku podareným počinom nie len na poli hororu. Kvôli jeho miernej atypickosti, však bude istotne polarizovať a priazeň si vydobyje skôr u diváckej menšiny. Celkový obraz tak kazia len menšie vady na kráse, ako občas nelogické chovanie postáv a prepálená minutáž, napriek tomu ide o obdivuhodný debut, ktorý sa svojou kvalitou dokáže smelo popasovať s tvorbou ostrieľaných tvorcov žánru.