Trpký eastern odohrávajúci sa na pozadí udalostí roku 1953
Rok 1953. Smrť Stalina predchádzala okrem povinnej lehote smútku aj istému politickému uvoľneniu najmä čo sa represálií a perzekúcií nepriateľov štátu týka. V tomto duchu, boli zrejme v snahe o získanie potrebnej priazne ľudu ministrom vnútra Berijom, udeľované amnestie, otvárajúc brány slobody mnohým obetiam gulagov. Do tohto časopriestorového rámca je zasadený aj film z roku 1988 Chladné leto roku 1953 Alexandra Proškina, ktorý pomerne odvážne a v rozpore s dogmou štátu spracováva túto tematiku. Žánrovo, je film oficiálne kategorizovaný ako tzv. eastern, teda žáner, využívajúci prvky westernu, prispôsobujúc ich však vlastným východným etnografickým a politickým podmienkam. V rámci Proškinovej filmografie sa jedná o druhý celovečerný film, pričom tematicky je s touto dekádou spriaznená takmer celá jeho tvorba.
Dej je zasadený do mierne izolovanej sibírskej osady. Hierarchiu neveľkého spoločenstva tvorí niekoľko skôr postarších roľníkov, policajt Mankov (Viktor Stěpanov), správca prístavu Zotov (Jurij Kuzněcov), obchodník Fadějič (Vladimir Kašpur) ako aj dvaja bývalí, neprávom odsúdení politickí väzni: bývalý veliteľ rozviedky Šlupka (Valeriy Priyomykhov) a Kopalyč (Anatolij Papanov). Vcelku harmonické spolunažívanie obyvateľov malebnej dedinky je nečakane narušené skupinou banditov, väzňov, omilostených amnestiou, ktorí napadnú a začnú terorizovať mieste osadenstvo. Z obyvateľov dediny sa v okamihu stávajú koristi a rukojemníci, jediný odpor voči nevítaným votrelcom vonkoncom predstavujú Šlupka a Kopalyč.
Film sa takmer kompletne odohráva v izolovanej malebnej dedinke
Vcelku napínavá snímka sa takmer kompletne odohráva v časovom ohraničení jedného dňa, pričom práve zdanlivé stotožnenie fabule a sujetu, vytvára kompaktný, suspenzívny celok. Tvrdím zdanlivé, pretože postavy v neskoršej fáze filmu odkrývajú svoje prevažne tragické minulosti a spletité trasy, ktoré ich zaviedli až sem, na toto pusté miesto uprostred rajskej prírody, ponášajúcej sa na vysnený exil bývalých väzňov ako aj banditov. Tí, dlhodobým pobytom v pracovných táboroch, zrejme prišli o akékoľvek falošné nádeje a náznaky morálnych hodnôt. Ich jediným pravidlom je právo silnejšieho, nemajúc akékoľvek zábrany, veď „to najhoršie čo im môžu spraviť je ich zabiť“. Režisér zaujal k dianiu pomerne chladný odstup, čo sa odzrkadľuje na štylistickej ako aj obsahovej stránke. Osobným mikrosvetom postáv, nie je venované príliš mnoho priestoru a ich motivácie ostávajú sčasti záhadou. Celkovo, je film charakteristický naturalistickým rázom a dôrazom o vecnosť a realistickosť, čo sa narácie týka ako aj prezentácie. Pomerne odvážne reflektuje krušné časy 50. rokov, pričom na svoju dobu ich progresívne odzkradľuje. Animálne a násilne chovanie hraničiace takmer so psychickými poruchami badať práve u banditov, režimom ospravedlnených a prepustených medzi civilizáciu. Tí, si samozrejme vybrali alternatívu opätovnej socializácie v zriadení, ktoré ich uväznilo. Politický väzni, najväčší nepriatelia socializmu, sú paradoxne jediní, ktorí sa zmôžu na odpor. Neschopná ruka socialistického zákona v podobe policajta Mankova, je rýchlo vynechaná zo sledu udalostí a rozhodne sa nedá hovoriť o postave budiacej sympatie. Badať tu isté westernové prvky, v podobe nepriateľskej skupiny terorizujúcej vcelku mierumilovných sedliakov (Sedem statočných), prítomný je aj mlčanlivý hrdina s tajomnou, v tomto prípade na jeho vzhľade odhadnuteľnou minulosťou, ktorý sa obyvateľom dediny z neznámych pohnútok odhodlá pomôcť. Obyvateľstvo, je zložené prevažne z nie príliš činorodých jedincov, neochotných a neschopných bojovať za vlastné životy, ako je povedané jedným z banditov: „bozkávajú ruku, ktorá ich drží pod krkom“. Obchodník na základe vlastnej zbabelosti dokonca začne s nepriateľmi spolupracovať. Výnimku možno tvorí objekt túžby banditov mladá Šura (Zoja Burjak) a jej nemá matka Lída (Nina Usatova), ktorá ako jediná naberie odvahy upozorniť okolo sa plaviacu loď, tá však jej signály nezachytí. Napriek prevažujúcej takmer lakonickosti, je film popretkávaný jemnými metaforami a symbolmi, ktoré demonštrujú bezvýchodiskovosť a zúfalosť akýchkoľvek snáh o vzdor v politickom systéme založenom na odosobnení spoločnosti. V rámci naratívnej zložky, je zachovávanie Aristotelovej trojjednoty miesta času a deja v závere mierne narušené v prospech akejsi čiastkovej katarzie. Vďaka svojej žánrovej klasifikácii easternu, sa filmu pravdepodobne podarilo bez ujmy prejsť cenzúrou a kontrolné orgány jeho posolstvo zrejme zanedbali či prehliadli. Na druhej strane nebol kritikou ani miestnou inteligenciou prijatý zvlášť pozitívne, vyčítaná mu bola predovšetkým komerčnosť.
Ústredné postavy a netradiční hrdinovia zľava Kopalyč a Ślupka, pre Anatoliho Papanova šlo o poslednú rolu v živote
Ako som spomínal, film sa vyznačuje emocionálnou odmeranosťou a absentuje v ňom prízvcelku naturalistické a nečakané. Prestrelky nie sú dopĺňané hudobným doprovodom (celkovo je hudobná stránka filmu skôr potlačená), zbrane sú nepresné a postavy umierajú zmietajúc sa v kŕčoch agónie. Formálna stránka sa nevyznačuje preexponovaním či prehnanou expresivitou. Časté celkové a typicky ruské dlhé zábery, pracujú s viacerými plánmi a používanie ručnej kamery, dodáva snímke až takmer dokumentárny nádych, ktorý podporuje i rytmické opakovanie totožných záberov.
Ruský eastern poteší svojou nekompromisnou atmosférou, ktorá dokáže udržať aj vďaka rezkému tempu na priestore črtajúcom 96 min.. Na svoju dobu ojedinelý kúsok, zaujme tiež zobrazením vrtošivých pomerov po smrti Stalina a zo svojej efektivity nestratil ani dnes takmer nič, zrejme práve vďaka inteligentnému využívaniu westernových motívov v rámci politického presahu.
