Trpká a mrazivá konfrontácia s vlastnými dejinami
Talentovaného rumunského režiséra Radu Jude už v súčasnosti snáď netreba predstavovať. Má na konte niekoľko celovečerných snímok, pričom jeho najnovší film stihol získať už napr. i hlavnú cenu karlovarského festivalu a k nám sa našťastie dostal v rámci nedávneho Febiofestu. Po vydarenom Aferime sa Radu Jude opäť sústredil na akúsi sondu do minulosti vlastného národa, tentokrát však aj s nepríjemnou porciou medzinárodného presahu, ktorý zabezpečuje téma druhej svetovej vojny a jej zločinov. Snímka s netradičným názvom sa vyznačuje i netradičným prevedením, v rámci ktorého rumunský autor naplno demonštruje svoj režisérsky um.
Film je rozprávaný v podobe príprav na divadelné predstavenie ambicióznej režisérky Marianny (Ioana Iacob). Tá sa snaží zrekonštruovať udalosti druhej svetovej vojny, ktoré však na národnú hrdosť nevyhnutne vrhajú nepriaznivé svetlo. Jej zámerom nie je totiž rumunskú minulosť glorifikovať v hesle hrdinského boja proti utláčaniu, ale poukázať aj na temnejšie stránky vlastnej histórie. Vyvolať v spoločnosti reflexiu vlastnej minulosti a podnietiť diskusiu poukázaním na fakt, že aj Rumuni sa nemalým dielom zaslúžili na hrôzach a neľudskostiach druhej svetovej vojny. Pod vedením Antonesca paktovali s Nemcami. Takéto kontroverzné spracovanie minulosti je predestinované k pobúreniu verejnosti, tak urputne presvedčenej o svojom statuse obeti. Marianna sa stretáva s prekážkami, ideovými i materiálnymi, no napriek tomu je pevne odhodlaná dotiahnuť svoj projekt do konca, nech už je akokoľvek trpký.
Film sleduje prípravy na nekonvenčné divadelné predstavenie odhodlanej Marianny
Vo svojej podstate skúma spočiatku takmer dokumentárne ladený film otázky dedičnosti viny a konfrontácie vlastnej minulosti. Konfrontácie faktu, že v prípade udalostí, ktoré sprevádzali druhú svetovú vojnu, sa nejaká svätožiara hľadá márne na akejkoľvek strane. Uvedomenie si neúnosnej skutočnosti, že aktérom týchto udalostí mohol byť ktokoľvek z nás. Vzdelaná a rozhľadená Marianna je nútená svoje stanovisko a presvedčenie v priebehu príprav čoraz viac obhajovať, často proti ovplyvniteľným, a ako tu už býva, klerikálnym vplyvom zmanipulovaným jedincom, či v podobe dialógov pripomínajúcich to najlepšie od Woodyho Allena, s ostrým čiernym humorom, i kvantom referencií k histórii, filozofii a umeniu. Do rozbehnutého projektu zasahuje na rozdiel od liberálnej, idealistickej feministky Marianny pragmatický a cynický úradník Movilla (Alexandru Dabija), ktorý má na starosti schválenie projektu. Snaží sa príliš pálčivú povahu predstavenia uhasiť sentimentálnym, nikoho neurážajúcim príbehom o mučeníckej smrti rumunských vojakov v rukách nenávidených komunistov. Tí totiž vo verejnej mienke modernej rumunskej spoločnosti upadli, na rozdiel od naďalej prevládajúceho antisemitizmu, v nemilosť. V spoločných dialógoch Marianny a Movillu rozoberá Jude otázky nevyhnutnosti pripomínania minulosti a vplyv, aký takáto prípadná reminiscencia má na spoločnosť, ako aj otázky hodnovernosti historických zdrojov a názorov, devalvovaných ich kvantitou a presvedčením samotných autorov. Zatiaľ čo Marianna zdôrazňuje potrebu reflexie, názory intelektuálneho no akosi vyhoreného úradníka pripomínajú praktiky totalitných štátov a ich prekrucovanie histórie v záujme jej ideologického prispôsobenia a vymývania mozgov. Čo spočiatku vyznieva ako záležitosť rumunského spytovania svedomia vzápätí prerastá v univerzálny problém kolektívneho svedomia ľudstva, pričom je na mieste vytvárať paralely s našou vlastnou fašistickou skúsenosťou a s naším vlastným Antonescom. Zdanlivo pokorené fantómy sa opäť vynárajú na povrch a napriek dúfaniu Marianny v podnietenie spoločenského diskurzu sa opak stáva pravdou, a divákovi v záverečných minútach filmu musí behať mráz po chrbte. Spokojný úradník si naopak môže spokojne zagratulovať k vydarenému predstaveniu, ktorým uspokojil obecenstvo. Abstrakcia, v ktorej je všetko dovolené, sa stáva realitou. Pre laikov v oblasti rumunských dejín (ako ja), je snímka obohacujúca o množstvo historických faktov, pričom film pôsobí veľmi autenticky, neinscenovane, akoby šlo len o výťažok často vtipného sledu situácií. Napriek veľmi povoľnému tempu púta inteligentnými dialógmi a hrdinkou, ktorej postupom času čoraz intenzívnejšie držíte palce a chápete jej úsilie.
Svoje úmysly a presvedčenia je Marianna nútená postupom filmu obhajovať a spochybňovať
Spočiatku dokumentárny nádych vzbudzovaný ručnou kamerou onedlho vystriedajú dlhé, často statické zábery s premyslenou kompozíciou. Kameraman si od postáv zachováva odstup a diváka stavia do pozície pozorovateľa, prakticky absentujú detaily tvárí. Dokumentárne ladenie navodzuje i neprítomnosť akéhokoľvek hudobného doprovodu, využívajúc ticho ako najvhodnejší spôsob zaobchádzania s touto tematikou. Radu Jude na výbornú zvláda prácu s mizanscénou a vedením hercov, bez problémov dokáže ukočírovať početné davové scény, ale pozornosť diváka upúta i „obyčajným“ dialógom dvoch postáv.
„Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari“ je snímka s dlhým názvom a ešte dlhším mentálnym doznievaním po premietnutí. Napriek spočiatku neprístupnej forme sa stáva prekvapivo vťahujúcim opusom, ktorého výpovedná hodnota spôsobuje husiu kožu. Radu Jude ukazuje, že strach a nenávisť sú imanentnou zložkou ľudstva. Ukazuje, že napriek našej zdanlivej domnelosti o prekonaní tohto zla sú jeho pozostatky, či prvotné príčiny, naopak nesmierne hlboko zakorenené a za účelom zachovania vlastnej morálnej nedotknutosti prehliadané.
