Najväčšie nepokoje sú v hlavnom meste Kyjev a v niektorých lokalitách na západe krajiny. Celý stred a východ krajiny pokračuje v bežnom režime – ako by sa nič nedialo.
Prečo sa Ukrajincov snažia „dokopať“ k demokracii?
Na Ukrajine to zasa vrie! Presne po 9 rokoch od začiatku oranžovej revolúcie /22. novembra r. 2004/ v krajine opäť vypukli nepokoje. Scenár je dosť podobný. Najväčšie nepokoje sú v hlavnom meste Kyjev a v niektorých lokalitách na západe krajiny. Celý stred a východ krajiny pokračuje v bežnom režime – ako by sa nič nedialo.
Formálnym dôvodom nepokojov bolo to, že vedenie krajiny zatiaľ odmietlo podpísať asociačnú dohodu s EÚ kvôli „lokajským“ podmienkam, ktoré dohoda obsahovala a hodlá podpísať Colnú úniu s Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom. Ukrajincov nezaujali rozprávky lídrov Európy a USA o budúcom blahobyte a bohatej pomoci.
Ukrajina potrebuje pomoc ihneď a nechce byť „slúžkou“ najmocnejších krajín sveta. Preto prijala rýchlu a praktickú pomoc od Ruska, ktoré jej predovšetkým poskytlo obrovské zľavy na plyn, možnosť obchodovať bez byrokratických ťahaníc a platenia colných poplatkov. Ukrajina nepotrebuje, aby ju hladkali po hlavičke a upokojovali, že raz to bude lepšie. Krajina je v kríze, potrebovala rýchlu pomoc a preto prijala podmienky Moskvy.
Samozrejme to rozčúlilo mocných tohto sveta. Viacerí lídri EÚ a USA podporili demonštrantov v Kyjeve. Kým Rusi sa ani nepokúsili miešať do záležitostí nezávislého štátu, na Ukrajinu sa hneď poponáhľali mnohí západní a zaoceánski politici, politológovia a novinári, aby podporili revolucionárov. Ešte 8. januára na Twitteri americký veľvyslanec na Ukrajine Goeffrey R. Pyatt informoval: „Počas predošlej noci schválil Senát USA rezolúciu na podporu ukrajinského národa.“ Za ukrajinský národ americký Senát, ako aj niektorí európski lídri, považujú, samozrejme, niekoľko tisíc demonštrantov na Majdane – nie desiatky miliónov Ukrajincov, ktorí nadalej pokojne pracujú a nezúčastnili sa na protestoch, pretože podporujú Janukovičovú vládu a úzku spoluprácu so susedným Ruskom.
Samotní Ukrajinci na internetových fórach triezvo hodnotia situáciu a jednoducho vysvetľujú nepokoje. Nevidia žiadny rozdiel medzi súčasnou situáciou a udalosťami spred 9 rokov. Zasa štedrí strýkovia z Európy a hlavne spoza oceánu „zasponzorovali“ revolúciu. Opäť neznámi „ujovia“ rozdávali štrajkujúcim štedré odmeny v eurách – len aby pokračovali v protestoch. Dôkazov o tom je ukrajinský internet doslova zaplnený – odmeny pre demonštrantov dosahovali od 30 do 300 eur denne – zrejme podľa zásluh...
Mnohí Ukrajinci však celkom triezvo hodnotia možnosť vstupu krajiny do EÚ. Vedia, že bude nasledovať klasický scenár: rozbehne sa divoká privatizácia, celý národný majetok sa veľmi rýchlo dostane do cudzích /väčšinou zahraničných/ rúk a obrovská bohatá krajina sa stane surovinovou provinciou na konci Európy a drvivá väčšina obyvateľstva sa premení na moderných otrokov. Ukrajinci už niečo vedia o stave v Európskej únii, vedia, že im nik nedá nič zadarmo a že lídrom EÚ nejde o prosperovanie tejto krajiny – ide o obyčajný kšeft, rozširovanie sféry vplyvu. Európa a USA obviňujú Rusko v tom, že sa snaží ponechať Ukrajinu vo svojej sfére vplyvu, ale ani slovom nespomenú, že robia presne to isté.
Na Ukrajine pozorne sledujú dianie v Európskej únii. Vidia, ako sa v obrovských problémoch zmieta Cyprus, Portugalsko, Španielsko, Grécko, ako ledva dýchajú menšie európske krajiny, ako sa začína potápať mocné Taliansko, ako sa boria so žobrotou u nováčikov EÚ – v Bulharsku a Rumunsku a ako rýchlo sa znižuje životná úroveň v pobaltských krajinách /Lotyšsko, Litva a Estónsko/. Ukrajinci vedia, že ak ich krajinu rozkradnú zahraničné korporácie a európski a zaoceánski „dobroprajníci“ zničia im domáce hospodárstvo, kríza v Európskej únii sa bude zdať hračkou v porovnaní s tým, čo nastane na Ukrajine. Ak v obrovskej krajine nastane ozajstný hladomor kvôli divokej nezamestnanosti a mimoriadne slabej kúpyschopnosti obyvateľstva, vypukne občianska vojna. Iba hlupáci si môžu myslieť, že podobné udalosti neotrasú celou Európou.
Prečo vlastne štrajkuje západ Ukrajiny a východ je pokojný? Prečo tunajší „západniari“ ťahajú povraz na západ a „východniari“ – na východ? Historicky sa vyvinul stav, že západ Ukrajiny sa skôr pozerá na Európu, kým východ, kde žije aj veľa Rusov, skôr na Rusko. Taktiež historický je fakt, že na východe je sústredený celý bohatý surovinový a mocný priemyselný potenciál krajiny. Západ je skôr poľnohospodársky a celé ukrajinské pôdohospodárstvo je približne v podobnom stave ako slovenské – teda na pokraji krachu... Preto, kým na západe Ukrajiny, štrajkujú, zmietajú sa v problémoch, na východe, kde je hospodárska situácia oveľa priaznivejšia, pokojne pracujú...
Všetci, ktorí vedia aspoň trochu kalkulovať, chápu, že Ukrajine hrozí rozdelenie štátu – a nemusí byť také pokojné, ako to bolo v Česko-Slovensku. Kým na západe Ukrajiny sa podobná možnosť chápe ako nočná mora, na východe ju berú pokojnejšie – spolupráca s východným, ekonomicky silným susedom Ruskom sa im javí dosť pozitívne. Prorusky orientované východné regióny a celý Krym by sa ochotne pripojil k Rusku. Kým v EÚ a USA vrcholí hysterická kampaň na pomoc ukrajinskej opozícii, Rusko zachováva pokoj a ponúka Ukrajine výhodnú ekonomickú spoluprácu. Nálada v ruských politických špičkách, v médiách, medzi obyvateľmi sa vzácne zhoduje: všetci tvrdia, že Ukrajina by si sama mala zvoliť cestu a iné štáty by mali rešpektovať jej slobodné rozhodnutie.
Mnohí politici v Európe a za oceánom „zázračne“ svorne podporujú sily, ktoré sa snažia rozbiť bratskú spoluprácu medzi slovanskými štátmi. „Potrestali“ Juhosláviu, radi by postavili na kolená Bielorusko, snažia sa rozbiť kooperáciu medzi Ruskom a Ukrajinou. Naopak, ochotne podporujú všetky sily, ktoré sa búria proti „vlajke“ slovanských štátov – Rusku. „Demokratickí“ politici a „slobodné“ médiá dokonca zašli tak ďaleko, že protirečia sami sebe a hlavne – zdravému rozumu.
Akú hystériu vyvolali voľby v Banskobystrickom kraji na Slovensku! Vyhral Kotleba, ktorého tí istí politici a médiá označujú za dobrodruha, diktátora, nacionalistu, ba aj za fašistu. Úplne však zatvárajú oči pred tým, aké sily robia revolúciu na Ukrajine. „Slobodné“ médiá ani slovkom nespomenuli, kto múti vodu v tejto krajine. V radoch súčasnej opozície a revolucionárov prevládajú nacionalisti, väčšina z ktorých sa hlási k ideálom starých ukrajinských organizácií, ktoré spolupracovali s nemeckými fašistami počas druhej svetovej vojny. Veď aj dnes je na Ukrajine veľmi populárna Organizácia ukrajinských nacionalistov /OUN/ Stepana Banderu. Členovia jej vojenských jednotiek – Ukrajinskej povstaleckej armády sa smutne „preslávili“ pred 70 rokmi spoluprácou s fašistami a masovými vraždami civilného ukrajinského obyvateľstva. Tak koho to podporujú európski a zaoceánski „demokrati“ a „slobodné“ médiá? Dnes je nástupcom OUN v tejto krajine Kongres ukrajinských nacionalistov. Dobrovoľníci z tejto organizácie so zbraňami v rukách bojovali na strane Gruzínska počas vojenského konfliktu v Južnom Osetsku a niektorí pokračujú v radoch čečenských separatistov v bojoch proti ruskej armáde. Poslanci tejto strany sa v roku 1995 zviditeľnili podpálením ruskej vlajky v ukrajinskom parlamente. Mnohí z nich otvorene podporujú pobaltských nacionalistov a ako hostia sa pravidelne zúčastňujú na propagandistických pochodoch príslušníkov bývalých pobaltských légií SS v Estónsku, Lotyšsku a Litve. Ale na to mnohí v Európe a za oceánom tíško zatvárajú oči...
Ukrajina by si sama mala zvoliť vlastnú cestu. Vstúpi neskôr do EÚ alebo zostane v colnej únii s Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom – to je iba jej a len jej vec. Snaha „dokopať“ niekoho k demokracii sa najčastejšie premieňa na obyčajnú agresiu. Divoká propaganda môže priniesť úspech jej autorom iba na krátku chvíľu. Potom vždy nastane vytriezvenie a snaha nastúpiť správnu cestu, aj keď je to neskôr, po zničujúcom chaose a divadelných revolúciách oveľa komplikovanejšie a dlhšie. Rozprávky o tom, že niekto chce niekomu nezištne pomôcť, zostávajú iba rozprávkami, ktorým ľudia už prestávajú veriť. Nastolenie demokracie na spôsob, ktorý sa páči jednej strane a nevyhovuje druhej, pretože potláča jej mentalitu, historické tradície a názory na vlastnú cestu, vždy dovedie ku krachu, krviprelievaniu, hospodárskemu chaosu a ťažkým problémom, ktoré sa budú riešiť a naprávať v priebehu dlhých desaťročí.
Ukrajina by mala ísť vlastnou cestou. Má množstvo problémov. Preto jej to netreba komplikovať. Určite aj sama nájde správne východisko...
