25 rokov po nežnej

Mnohým z nás sa ani veriť nechce, že už uplynulo 25 rokov od našej „nežnej“. Áno, tak sme ju nazývali a dodnes sme hrdí na to, že sme sa dokázali zomknúť do jedného celku, že sme bez ohľadu na možné následky dokázali prejaviť svoj občiansky postoj a nahlas vyjadriť nespokojnosť so stavom spoločnosti. Bez ohľadu na vyčíňanie počasia sa naše námestia každý deň plnili desaťtisícmi občanov, ktorí prišli podporiť myšlienku zásadnej zmeny. Ustavične sme sledovali aktuálny vývoj situácie prostredníctvom médií,   hlavnou témou  diskusií na pracoviskách, v školách, v rodinách sa stala nežná revolúcia. Boli sme usmiati, spokojní, šťastní, že sa nám podarilo pripraviť dobrý základ pre nasledujúce generácie.  Štvrťstoročie je dostatočne dlhý čas na to, aby sa dosiahnuté zmeny prejavili  v každodennom živote každého občana. Čo sme si to teda vlastne „vyštrngali“ ?

Chceli sme zrušiť vládu jednej strany, chceli sme rozhodovať sami o našej budúcnosti. Po 25 rokoch sme sa takmer vrátili k bodu nula. Opäť nám vládne jedna strana. Opäť niekto rozdeľuje a panuje tak, ako sa mu páči. Napríklad aj o tom, čo budú jesť naše deti, ktoré vybrané skupiny občanov budú cestovať na náklady nás všetkých, ktoré mestá a obce dostanú finančný darček, ktorí investori budú mať daňové prázdniny. 

Chceli sme mať možnosť slobodne cestovať, spoznávať iné krajiny. Možnosť máme, nie každý ale má na cestovanie aj potrebné financie. Ak už cestujeme, zväčša nie ako turisti, ale za prácou.

Chceli sme zlepšenie podmienok na štúdium, sprístupnenie stredných a vysokých škôl väčšiemu počtu študentov. Vzniklo množstvo nových škôl, s rôznou úrovňou kvality vzdelávania. Každý má možnosť študovať. Žiaľ, vzdelaní mladí ľudia nenachádzajú doma uplatnenie, a tak odchádzajú vykonávať pomocné práce do cudziny.

Chceli sme slobodu slova. Dnes už skutočne môže každý z nás slobodne vyjadriť svoj názor. Nie vždy je to ale bez nežiadúcich následkov. Stačí spomenúť známe prípady učiteľa, ktorý upozornil na plytvanie finančnými prostriedkami v škole, alebo prípad lekárky a informácie o pozmeňovaní zdravotnej dokumentácie. Možno preto niekedy mlčíme aj tam, kde treba problém nahlas pomenovať a zasadiť sa o jeho odstránenie.

Chceli sme z každodenného života odstrániť rodinkárstvo a úplatkárstvo. Žiaľ, korupcia a klientelizmus dosahuje v súčasnosti obludné rozmery, ktoré sa nedajú porovnať so stavom pred 25 rokmi. 

Chceli sme mať možnosť podnikať. Nechceli sme ale, aby štát neustále kládol podnikateľom nové a nové prekážky a povinnosti. Asi nikto z nás nečakal, že každé hlasovanie parlamentu prinesie do podnikania nové zmeny a komplikácie. 

Sľúbili nám, že do 7 rokov dobehneme Rakúsko, do 20 rokov dosiahneme úroveň Švajčiarska. Zrejme hneď na začiatku sme zablúdili a doteraz sa nie a nie vymotať z bludného kruhu. Politici nás stále viac zadlžujú a naša životná úroveň sa ani zďaleka nedá porovnať s úrovňou susedného Rakúska.  Napriek tomu sme zostali dobrosrdeční a naše ženy odchádzajú od rodín, aby sa mohli postarať o rakúskych dôchodcov, a všetci im radi prispejeme aj na bezplatné cestovanie našimi vlakmi.   

Vedeli sme, že naša cesta nebude ľahká, a budeme musieť prekonať množstvo prekážok vrátane uťahovania opaskov. Nečakali sme ale, že naše mzdy a dôchodky budú aj po 25 rokoch zúfalo nízke.   S radosťou rozdávame investičné stimuly zahraničným investorom, aby u nás vytvárali dočasné pracovné miesta, často s minimálnou mzdou a nedôstojnými podmienkami. Nič iné nám nezostáva, keďže sme si náš priemysel a poľnohospodárstvo  úspešne zlikvidovali.

Chceli sme tak málo, a predsa tak veľa. Dôstojne žiť, pracovať, bývať, vychovávať svoje deti, dôstojne prežiť dôchodkový vek. Dnes už vieme, že naše predstavy a túžby neboli naplnené. Za 25 rokov sa Slovensko zmenilo. V niečom k lepšiemu, v inom naopak. Čas ukáže, či budeme schopní poučiť sa z doterajších chýb a či nájdeme cestu z bludného kruhu. Ďalšia nežná revolúcia zatiaľ nehrozí. Možno aj preto, že kľúče od vlastného bytu sa stali  vzácnym, pre mnohých nedostupným tovarom.