Ako Američania a Poliaci „podnikajú“ na Ukrajine?

Foto: http://pospolitost.wordpress.com

Predvčerom americká agentúra BuzzFeed oznámila, že sa syn viceprezidenta USA Jozefa Bidena - Robert Hunter Biden stal členom predstavenstva súkromnej ukrajinskej plynárenskej spoločnosti Burisma Holdings Limited a bude sa zaoberať právnymi otázkami a prezentovať spoločnosť v medzinárodných organizáciách. Gratulujeme! Chlapcovi sa usmialo šťastie. Ale nejaký frfloš sa opýta: bola to náhoda? Samozrejme, že nie.

Možno /náhodou/ je v tom aj zvýšený záujem Američanov o Ukrajinu v ostatných rokoch? Asi je to tiež náhoda, že tesne pred menovaním synčeka do vysokej funkcie Ukrajinu navštívil jeho tatko – viceprezident USA Joe Biden. Pred 4 týždňami sa v Kyjeve srdečne zvítal s nelegitímnym ukrajinským premiérom Jaceňukom a sľuboval mu zlaté hory a všestrannú pomoc spoza veľkej mláky. Asi americký vicepremiér priam miluje Ukrajinu!..

A je tu aj ďalšia náhoda. Istý Američan Devon Archer bol prednedávnom vymenovaný za člena predstavenstva tej istej ukrajinskej plynárenskej spoločnosti. Fakticky bude zástupcom syna amerického viceprezidenta. Ale ani to ešte nie je všetko. Devon Archer je blízkym priateľom Christophera Heinzeho – nevlastného syna amerického ministra zahraničných vecí Johna Kerryho, ktorý sa, ako je známe, mimoriadne zaujíma o dianie na Ukrajine a všetkými možnými spôsobmi sa snaží pomáhať nacistickému režimu v tejto nešťastnej krajine. Podčiarkneme, že Devon Archer bol do tejto funkcie vymenovaný presne pár dní po návšteve amerického viceprezidenta na Ukrajinu.

Dodáme, že pred vymenovaním Huntera Bidena nik nevenoval pozornosť Devonovi Archerovi. No a čo, že býval s nim na jednej izbe niekoľko rokov počas štúdia na Yaleskej univerzite? Zasa – náhoda. Taktiež je to náhoda, že Devon Archer takisto niekoľko rokov bol poradcom toho istého ministra zahraničných vecí USA Johna Kerryho počas prezidentskej kampane a potom aj jedným z predsedov Národného finančného výboru. A kamaráti –kolegovia si zriadili spoločnú investičnú spoločnosť Rosemont Senaca Partners. A teraz sa spolu ocitli na Ukrajine – pod ochranným krídlom amerického viceprezidenta a ministra zahraničných vecí. Nuž, tie náhody...      

Prečo týchto kamarátov, ich otcov, priateľov a spol. tak láka Ukrajina a plynárenská spoločnosť? Americké ministerstvo energetiky prednedávnom zverejnilo správu, že Ukrajina  má tretie najväčšie zásoby bridlicového plynu v Európe. Tudom, priatelia?..

Tak čomu sa čudujete, že sa Amerika tak angažuje na Ukrajine a zúfalo podporuje nelegitímny nacionalistický režim? Kým nová „vláda“ bude pri moci, bude sa dariť aj spoločnosti Burizma Holding Limited – zastrešenej najvyššími americkými predstaviteľmi. Čo to znamená? Že konflikt na Ukrajine bude pokračovať – iný scenár Američanom nevyhovuje. Potom by tu nemohli „hospodáriť“ ako sa im zachce.  

Ani to však nie je všetko. Náhody pokračujú. Ako je známe, Burizma Holding Limited ťaží na Ukrajine ropu a plyn. A kde? Na východe Ukrajiny. Už ste pochopili, kde je pes zakopaný? Aká federalizácia, aká demokratizácia, aké rokovania s juhovýchodom? Treba zničiť všetko, čo stojí na ceste „poctivému podnikaniu“ – o to ide Američanom. A za svojimi cieľmi, ako viete, vždy idú aj cez mŕtvoly – aj keby to boli aj milióny mŕtvol...   

Je zaujímavé aj to, kto je majiteľom spoločnosti Burizma – je to Nikolaj Zločevskij, bývalý minister ekológie a prírodných zásob a zároveň aj šéf Rady národnej bezpečnosti za vlády pomaly už bývalého prezidenta Ukrajiny Viktora Janukoviča. A ešte niečo! Ukrajinská spoločnosť je zaregistrovaná /ako inak?!/ v daňovom raji na Cypre, je „dcérou“ cyperskej spoločnosti Brociti Investments Limited.

A v súvislosti s týmito spoločnosťami – ukrajinskou a cyperskou – vyplávalo na povrch ďalšie známe meno – bývalého poľského prezidenta Alexandra Kwasniewského. Ten sa dostal do predstavenstva cyperskej spoločnosti ešte 2. januára tohto roka a prednedávnom sa stal aj členom predstavenstva ukrajinskej plynárenskej spoločnosti – „dcérky“ cyperskej matky. Nuž, Poliaci vždy boli dobrí kšeftári a vedeli, čo robia...

Teraz už je absolútne jasné, prečo sa tak horlivo Kwasniewski staral o bývalú ukrajinskú premiérku Juliu Tymošenkovú. Janukovič by mu neposkytol také výhody, aké si želal, ale Tymošenková – určite áno. Preto sa tak často objavil na Ukrajine v ostatných mesiacoch. Milovníci štatistík si vypočítali, že urobil 27 pokusov v snahe oslobodiť Tymošenkovú z väzenia a pomaly toľko razy navštívil ju aj vo väzenskej cele! Žeby to bola láska?..

A potom sa čudujte, že tu bol Majdan, Pravý sektor a podobné somariny. Američania oficiálne uznali, že v ostatných rokoch investovali na „budovanie demokracie“ na Ukrajine 5 miliárd dolárov. A koľko miliárd ešte nepriznali?.. Keď niekto do niečoho investuje, asi vie, prečo to robí. Američania to vždy presne vedia, keď „investujú“ do revolúcií, štátnych prevratov a vojen. Potom vždy v zdemolovanej krajine objavia americké firmy „obnovujúce“ zdemolovanú tými istými Američanmi krajinu, ktoré riadia ľudia, blízki ku najvyšším predstaviteľom vlády USA. Zasa – taká náhoda... Najlepší príklad? Irak. A už aj Ukrajina.

Prečo je tá nenávisť voči Rusku? Je to fakticky jediný štát, ktorý nedovoľuje Američanom robiť čo chcú po celom svete. Možno onedlho to bude aj Čína a India, ale zatiaľ na to nemajú. Preto sa Američania snažia zabiť jednou ranou dve muchy: vydrancovať a rozkradnúť Ukrajinu a zničiť Rusko – preto potrebujú, aby tam stále pokračoval vojenský konflikt.

Nová vláda Američanom vyhovuje. Pomáha im dokonca udržovať dolár pri živote. Je síce ťažko chorý, ale zatiaľ ešte dýcha. Dolár už 40 rokov nie je krytý zlatom – je to fiktívny papierik. Ale premiér Ukrajiny Jaceňuk osobne vyviezol do USA celý ukrajinský zlatý poklad – teraz americký dolár dostal tabletku, ktorá ho ešte nejaký čas udrží pri živote, ale Ukrajinci svoje zlato už nikdy neuvidia.

Fakt, strašne ľutujem Ukrajincov! Sú to takí istí Slovania, ako my. Drvivá väčšina z nich sú normálni dobrí priateľskí ľudia. Sú fajn. Veľa razy bol som na Ukrajine, viem to. Jediná chybička krásy – vždy sa im strašne nedarilo s „vedením podniku“... Aj dnes majú také vedenie krajiny, ktorému miesto je iba na smetisku histórie. A ešte je menší mínus – tradičný nadmierny ukrajinský nacionalizmus. Táto choroba trápi menšiu časť obyvateľstva – počas stáročí. Občas choroba ustupuje, inokedy sa situácia zhoršuje – ako dnes. Bohužiaľ, od nacionalizmu ku fašizmu je iba jeden krok. A Ukrajina je na pol ceste. V EÚ si to jednoducho nechcú všímať – potom by sa nahneval veľký brat za veľkou mlákou!

Samozrejme, verím, že sa Ukrajinci spamätajú a ukrajinský ľud predsa nájde takých lídrov, ktorí napravia situáciu v krajine, ktorí si spomenú, že sú Slovania, kresťania a dobrí ľudia. Bohužiaľ, potrvá to ešte veľmi dlho a preleje sa ešte veľa krvi. Za to sa Ukrajinci môžu „poďakovať“ domácim zradcom a nacistom, zaoceánskym režisérom a sponzorom a európskej opičej taktike: nie nevidím, nič nepočujem a nič neurobím...