Pre niekoho možno stereotyp, pre niekoho každodenné peklo. Inak je to realita. Hromžiaci vodiči s veľkým umením obchádzajú stále väčšie a väčšie kaňony, cestári svojou „činnosťou“ ešte viac zhoršujú situáciu, keďže z „kaňonov“ robia „veľhory.“ Kto sa nad tým všetkým len usmieva? No predsa opravári.
Človek by si povedal, že keď býva v blízkosti hlavného mesta, tak bude do neho jazdiť po nádherných a rovných cestách. Omyl! Stačí ísť párkrát autobusom, a „nádheru s rovnosťou“ ciest bude ešte určitý čas cítiť v oblasti chrbta a krčných stavcov. Ľudia, cestujúci do práce, už majú za sebou dlhoročné skúsenosti a odolné telá, takže skákanie v štýle KITTa zo seriálu Knight Rider im nevadí. Koľkí z nás si spomenú na rozprávanie svojich rodičov, keď nás ako malé a plačúce deti uspávali niekoľkonásobným prechodom cez záprah? Na mne takáto stratégia údajne fungovala...
Ale späť k téme. Bratislava a jej okolie majú cesty v katastrofálnom stave. Keď však pripočítame aj širšie okolie, tak (s výnimkou diaľnic) má celé Slovensko cesty ako jednu veľkú katastrofu. Teraz hovorím aj zo svojej vlastnej skúsenosti.
Už veľakrát sa o tomto probléme rozprávalo v správach, ale nikoho tento problém zjavne netrápi. Teda nie dostatočne. Zahromžíme si nad tým a koniec. Zaujímalo by ma, kade jazdia osoby, zodpovedné za úpravu ciest. Tí, na rozdiel od nás, nemusia platiť z vlastného vrecka opravy poškodených áut. Ale čo my, bežní smrteľníci? Aj keď je pravdou nárokovanie náhrady škody, ak auto dotyčného sa poškodí o výmoľ, ale než sa k nej konečne dopracujeme (a bolo by aj zázrakom, keby sme sa dopracovali k sume, zodpovedajúcej škode na vozidle,) tak to auto by nám opravili aj dvadsaťkrát.
Ideme autom. Dopravný servis hlási cestárov na určitom úseku našej trasy. Takže obmedzená premávka. Jediným svetlom v tomto probléme je nádej, že keď znova pôjdeme po tejto ceste, tak nebude len voľná, ale aj opravená. Dobrý vtip. Čo si ja pamätám skutočne opravenú a hladkú cestu ako z KOBRY 11, tak jedine v tom prípade, keď „nahodili“ nový asfalt na celej šírke cesty s dĺžkou okolo sto metrov. Takže trochu matematiky: Čím menšia je šírka a dĺžka opravy, tým je úsek horšie opravený. Avšak pri kvalite takýchto opráv, skrížených s počtom áut (a hlavne kamiónov,) nedokáže ani takáto „idyla“ vydržať dlhšie ako pár mesiacov.
Skutočným príkladom opravy tých najhorších úsekov bola minulotýždňová oprava dier po zime na starej seneckej ceste. Dvaja cestári s lopatami a nákladiak plný asfaltu. Nákladiak vždy vysypal trochu asfaltu a tí dvaja ho obúchali. Hotovo. Keď sme potom išli naspäť, tak kusy toho nového asfaltu nám trafili predné sklo, keďže do nich vletelo v plnej rýchlosti vozidlo idúce v protismere.
Keď sa na túto situáciu pozrieme a budeme hľadať odpoveď na otázku: „Kedy tie cesty konečne poriadne opravia?“ odpoveď by znela: „Pravdepodobne vtedy, keď aj tank bude musieť meniť prasknuté nápravy.“
A keď sa tak nad touto odpoveďou zamyslíme a uvedomíme si, že v našej krajine je už možné všetko, tak nám ani nepríde táto odpoveď až tak uletená. Dovtedy si ale budeme musieť pilovať naše šoférske umenie a trpezlivosť pri obchádzaní tých „dier“ a platení za poškodené autá.
foto: mediacentrum.sk
0 komentárov
Zatiaľ tu nie sú žiadne komentáre.