„Je pravda, že som si objednal ľad, ale toto je absurdné.“ alebo 102.výročie potopenia Titanicu

Legendárna plavba Titanicu sa začala 10.apríla 1912 v juhoanglickom prístave Southampton za zvukov slávnostnej hudby a oslavných výkrikov tisícok ľudí. Veru, bola to vtedy veľká sláva, technický div začiatku 20.storočia. V tej dobe to bol najväčší, najluxusnejší a najrýchlejší parník na svete. Odborníci so stopercentnou istotou vyhlásili, že loď je nepotopiteľná. K takémuto záveru ich viedla konštrukcia lode. Šestnásť hermeticky uzatvorených oddelení v trupe a dvojité dno mali zaistiť, že Titanic sa udrží na hladine aj po prerazení lodnej steny. Práve preto bolo na palube umiestnených len 16 záchranných člnov pre 1178 ľudí. Titanic však viezol asi 2200 pasažierov. Člny tam boli aj tak len na „okrasu“. Technické údaje o Titanicu boli tiež na tú dobu grandiózne. Výtlak bol 46 328 ton, dosahoval rýchlosť 25 uzlov za hodinu (asi 46km/h), dĺžka 269 metrov, šírka 28-32 metrov, výška 53 metrov.

Titanic postavila lodná spoločnosť White Star Line v lodeniciach Harland and Wolff v Belfaste. Mal namierené do New Yorku, kde ho už s veľkou pompou očakávali. Nik nepochyboval, že získa Modrú stuhu Atlantiku za najrýchlejšie preplávanie oceána z Európy do USA. Spoločnosť White Star Line si od Titanicu sľubovala obrovské zisky a jeho prvej plavbe predchádzala masívna reklamná kampaň. Medzi cestujúcimi bolo množstvo vplyvných osobností vtedajšieho kultúrneho a politického diania. Americký finančný magnát John Jacob Astor s manželkou, veľkopodnikateľ a slávny zberateľ obrazov Benjamin Googenheim, prezident spoločnosti White Star Line, Bruce Ismay a mnoho ďalších.

V nedeľu 14.apríla od skorého rána prichádzali Titanicu depeše s varovaniami o možných ľadovcoch. Napríklad takto znelo varovanie z poštovej lode Caronia: „ Kapitánovi Titanicu! V oblasti  vymedzenej súradnicami... sú ľadovce a ľadovcové pole plávajúce na západ.“ Iná správa znela zasa takto: "Kapitánovi Titanicu Smithovi! Grécka loď Athinai upozorňuje na ľadovce a veľké zhluky krýh v mieste so súradnicami 41 stupňov 51 minút severnej šírky a 49 stupňov 52 minút západnej dĺžky.“

Podľa neskorších svedectiev jedno z takýchto naliehavých varovaní odniesol telegrafista Jack Phillips kapitánovi do jedálne, keď práve obedoval s lordom Ismayom, prezidentom White Star Line. Kapitán si správu prečítal a podal ju Ismayovi. Aj on ju prečítal a bez komentára vložil do vrecka. Chcel totiž, aby sa Titanic dostal do New Yorku v rekordnom čase, a zisky by sa mu potom len tak hrnuli. Ako vždy a všade, aj tu šlo len o peniaze.

Na ľadovce v ten deň upozorňovalo ešte množstvo lodí, medzi poslednými o 21:40 parník Mesaba. Telegrafista Phillips však už tieto depeše kapitánovi neodovzdával, lebo mal údajne plné ruky práce so sledovaním burzových správ z Wall Street a tiež vysielaním telegramov na ostrov Newfoundland od cestujúcich. Okolo desiatej večer z lode Calfornian prišla správa, že zastavili stroje, lebo sú obklopený ľadovcami. Phillips ani túto správu kapitánovi neodovzdal, lebo sa venoval vysielaniu správ na Newfoundland.

23:40 zbadal strážny námorník Frederick Fleet obrovskú siluetu veľkého predmetu. Ihneď vyslal varovný signál. O chvíľu už o ľadovci vedel aj prvý dôstojník Titanicu, William Murdoch. Ten mal práve službu na mostíku. Okamžite vydal rozkaz zastaviť stroje a nariadil prudký obrat vpravo. Toto rozhodnutie však bolo osudné. V dôsledku tohto manévru loď narazila do ľadovca najmenej chránenou časťou trupu. V trupe na pravej zadnej strane pod čiarou ponoru vznikol otvor  dlhý vyše 90 metrov. Začala doň vnikať studená voda a skaza bola neodvratná. Inžinier Thomas Andrews, technický riaditeľ lodeníc, kde bol Titanic postavený, oznámil kapitánovi že loď pôjde ku dnu do 90 minút. Päť minút po polnoci kapitán nariadil zhromaždenie cestujúcich na hornej palube a rozkázal vysielať volanie o pomoc. Ako prvý zachytili volanie o pomoc o 00:45 na parníku Barma. Znelo takto: „Všetkým, všetkým, všetkým...! SOS z Titanicu...Zrazili sme sa s ľadovcom... Potápame sa... Potrebujeme pomoc..."

J.J. Astor bol na lodi najvýznamnejším cestujúcim a kapitán ho osobne prišiel informovať o katastrofe. Údajne zareagoval týmito slovami: „Je pravda, že som si objednal ľad, ale toto je absurdné.“ Pravdivosť tohto výroku sa však už overiť nikdy nepodarí. Postupne na lodi nastala scéna, akú poznáme z filmov o tomto nešťastí. Panika, strach, chaotické a nekoordinované spúšťanie poloprázdnych záchranných člnov. Prvý čln pre štyridsať ľudí vyplával len s dvanástimi. Prvý dôstojník W.Murdoch si uvedomil svoj omyl s manévrovaním pred ľadovcom a zastrelil sa. Rovnako ako vo filme, Titanic sa aj v skutočnosti potápal za zvukov hudby. Lodný orchester hral pieseň Jeseň. Tragédia už mala potom rýchly spád. Parník sa vztýčil a začal prudko klesať ku dnu. Potopil sa presne o 2:20, 15.apríla 1912. Našlo v ňom smrť okolo 1500 ľudí, z celkovo 2200 cestujúcich. Je známe, že kapitán vydal rozkaz, aby do člnov najskôr nastúpili ženy a deti. Zachránilo sa však aj veľa prominentných mužov a členov posádky Titanicu, medzi nimi aj telegrafista Phillips. Smrť na Titanicu nenašiel ani Bruce Ismay, ktorý sa dostal do člna v prestrojení za ženu. Mnohí sa však zachovali oveľa čestnejšie a odmietli nastúpiť do člnov. Boli to napríklad: inžinier Thomas Andrews, šéfkonštruktér Titanicu, Charles Hays, predseda kanadskej spoločnosti Grand Trunk Railways, ktorý odmietol nastúpiť do člna k žene a dcére a uvoľnil tak miesto neznámej žene, aj miliardár a najbohatší muž USA J.J. Astor a mnohí ďalší. Títo všetci sa zachovali ako skutoční gentlemani hodní svojho postavenia. O dôstojníkoch z Titanicu sa povrávalo, že bránili cestujúcim z tretej triedy vo vstupe na hornú palubu. Skutočnosť je však ešte oveľa horšia. O blížiacej sa katastrofe týchto nešťastníkov ani neinformovali. Nechali ich aj s batožinou v zadnej časti parníka. Než sa ľudia spamätali, veľká časť člnov už bola preč. Z prvej triedy sa zachránilo 63% cestujúcich, z druhej 42% a z tretej triedy len 25% pasažierov. Z celkovej kapacity člnov, 1178 miest nebolo ešte 400 miest obsadených. O 400 ľudí viac mohlo túto katastrofu prežiť.

Na miesto nešťastia ako prvá priplávala nadránom loď Carpathia a vytiahla na palubu 713 ľudí a členov posádky z Titanicu. Najbližšie k miestu tragédie Titanicu bola loď Californian, ktorá vysielala správy o ľadovcoch. V kritickej chvíli však z nepochopiteľných príčin neprišli Titanicu na pomoc. Kapitán sa pri vyšetrovaní bránil tvrdením, že v noci mal vypnuté rádiové spojenie a nezachytili tak volanie o pomoc. Viaceré inštitúcie, ktoré nehodu vyšetrovali, uznali za vinníkov kapitána lode Smitha, ktorý v nej našiel svoju smrť, a tiež spoločnosť White Star Line, ktorá nedbala na dodržiavanie bezpečnostných predpisov.

Medzi obeťami nešťastia boli aj Slováci. 42-ročná Slovenka Mária Lovásiková z Hričovského Podhradia v okrese Bytča. Cestovala do Philadelphie sa bratom Jánom a pracovala v kuchyni Titanicu, aby ušetrila peniaze za cestu. Ďalšími Slovákmi na lodi boli Navrátilovci, otec Michel, rodák zo Serede, ktorý žil vo Francúzsku, a jeho dvaja synovia Michel a Edmond. Synov zachránili no otec tu našiel svoju smrť.

Priniesol na loď nešťastie sám kapitán Smith?

Kapitán Edward J. Smith je azda najväčším smoliarom v dejinách námorníctva. Na svojej poslednej plavbe, ktorá mala byť zavŕšením jeho kariéry, nielenže našiel smrť, ale sa aj navždy negatívne zapísal do dejín ako jeden z najnezodpovednejších kapitánov. Málokto vie, že o velenie na Titanicu sám stál, a jeho nadriadení mu prepáčili prešľap z roku 1911, keď velil parníku Olympic. Ten v Southamptone v prístave narazil do krížnika Hawke, nešlo však o nič veľké. A navyše už v prvý deň služby na Titanicu zavinil nepatrnú zrážku a americkým parníkom New York. Skutočne, pri výbere kapitána mali nadriadení veľmi zlý odhad. Ak by bol na jeho mieste niekto zodpovednejší, možno by sa dalo celej tragédií predísť. Ale to už sa nikdy nikto nedozvie....