„Nakrúcam všetko, čo sa hýbe“

Kameraman a fotograf Vojtech Kántor z Veľkého Kýru

Nakrúcal všetko, čo zaujalo tohto majstra filmu a fotografie. Napriek tomu, že podobná činnosť je „iba“ jeho koníčkom, zdokumentoval množstvo cenných historických epizód v rodnej obci i na Slovensku a dokonca aj v zahraničí. Ani dnes nezavesil „prístroj na klinec“. Veľa fotografuje, nechystá sa ešte do „umeleckého  dôchodku“.

Z jedného filmu - dva

Svoju prvú filmovú kameru dostal vo svojich 16 rokoch. V tom čase študoval na Poľnohospodárskej učňovskej škole v Zlatých Moravciach. Rodičia sa ho pýtali, aký darček by si želal na prahu dospelosti a Vojtech to už dávno vedel – filmovú kameru! A o niekoľko dní už mal v rukách novučkého Admirála 8II. Hneď začal nakrúcať – rodičov, bratov, ulicu, rodnú dedinu, prírodu, zvieratá a pod.

„Bola to 16-mm filmová kamera. Na premietanie sa vtedy používal 8-mm film. Takže s  jedným filmom, ktorý mal dĺžku 7,5 metra, som mohol nakrúcať dvakrát. Najprv som  nakrútil na jednu stranu filmu, potom som ho otočil a nakrútil aj na druhú stranu. V tom čase film vyvolávali iba v Prahe. Tam ho rozrezali na 2 časti, aby sa dal premietať na 8-mm  premietačke. A hneď som mal 2 filmy v celkovej dĺžke 15 metrov,“ spomína Vojtech Kántor.   

Prezradil, že najprv trénoval a nakrúcal vo dvore rodinného domu, neskôr sa vybral do prírody a nasnímal centrálne námestie v obci, most cez rieku a aleju stromov po jej stranách. „Samozrejme, odvtedy sa všetko zmenilo. Pred polstoročím mali stromy priemer asi 10 cm, kým dnes majú 60-70 cm, “ komentuje V. Kántor.

Otec vedel spĺňať sny

Ako prišiel ku kamere? V tých rokoch stála „poriadny peniaz“. Filmový historik priznáva, že to až taký veľký problém nebol: „Aj za tvrdého komunizmu môj otec celý život pracoval ako súkromník – kováč. Zarábal veľmi slušne. Je zaujímavé, že do svojich 65 rokov pracoval ako živnostník a potom nastúpil do Pozemných stavieb v Nových Zámkoch a tam v kováčskej dielni robil ešte 17 rokov. S pracovnou činnosťou skončil, keď mal úctyhodných 82 rokov! Viackrát mi pomohol splniť moje mládežnícke sny. Túžil som po motorke – otec mi ju kúpil v r. 1957. keď som mal 17 rokov. A v pätnástke som už mal vodičák. Potom som chcel mať magnetofón československej výroby TESLA-MGK10 – aj ten mi otec kúpil. O rok som  potreboval premietačku. Vtedy som sa dozvedel, že do obchodu na Štefánikovej ulici v Nitre /teraz je tam pešia zóna/ dostanú modernú premietačku z vtedajšieho NDR, iba jediný kus! Bol som si ju „rezervovať“ vopred, vysvetľoval som predavačom, že premietačku  nevyhnutne potrebujem. A mal som ju,“ spomína V. Kántor.   

Medzitým sa zdokonaľoval vo filmovaní. Bol už taký dobrý, že s kamarátmi nakrútil celý  seriál, pozostávajúci z niekoľkých krátkych „akčných filmov“. Vymýšľali veselé scénky s  krádežami, bitkami a naháňačkami. Boli hercami, kameramanmi, režisérmi – bola to zábava!

Nakrúcal celé štvrťstoročie

Nútenú prestávku vo filmovaní musel urobiť počas dvojročnej základnej vojenskej služby v r. 1959-1961. Dokonca trvala o niečo viac ako 2 roky. „Mali sme do civilu odisť v októbri r. 1961, ale vtedy vypukla známa „kubánska kríza“. Preto sme išli domov neskôr – až v decembri,“ usmieva sa Vojtech Kántor.

Postupne nakrútil celú rodinnú kroniku – rodičov, príbuzných, kamarátov... „Veľmi ma to bavilo. Nakrúcal som všetko, čo sa hýbalo... Nášho psa, mačky, mláťačku vo dvore, celú  rodinu. Teraz je to už len spomienka – nikto z nich už nežije – ani rodičia, ani bratia. Mal som 5 bratov, ale všetci zomreli na choroby. Zo šiestich bratov som bol najmladší. Zaujímavé je, že starší brat sa narodil 22. januára a aj ja som ako najmladší prišiel na svet v rovnaký deň. Najstarší brat zomrel ako 22-ročný. Vtedy som mal iba 5 rokov,“ povzdychol si V. Kántor.

Mal rád aj fotenie. Postupne mal Flexoret, Sokol a iné fotoaparáty. S fotoaparátmi sa začal viac „kamarátiť“, keď v r. 1980 prestal s nakrúcaním: „Trvalo to celé štvrťstoročie a technika sa veľmi zmenila. 8 a 16-milimetrové filmy patria minulosti. Jednoducho prišla iná doba. Začal som veľa fotografovať,“ vysvetľuje kýrsky filmový historik.  

Kameru však má v plnej „pohotovosti“, často si ju vezme do rúk. Je absolútne funkčná a mohol by s ňou aj naďalej nakrúcať, lenže... sa už dávno nevyrábajú filmy do tej kamery...

Unikátna zbierka

Tak ako sa nenudil pri svojich koníčkoch, pomerne pestrý mal aj pracovný život. Prevažne pracoval v Nových Zámkoch a posledných 12 rokov pred dôchodkom bol zamestnaný na čerpacej stanici v rodnej obci. 

Spolu s celou rodinou sme si pozreli svojráznu historickú kroniku Vojtecha Kántora – jednotlivé epizódy, ktoré nakrútil v priebehu 25 rokov – rodičia, manželka, deti, kamaráti, krásne kúty Slovenska a ulice rodného Kýru, kde sa narodil a žije aj dodnes, rodákov z obce,  dokonca aj „akčný chuligánsky seriál“. V jednom okamihu  sa trochu zhoršila kvalita obrazu a kameraman pohotovo vysvetlil: „Boli sme v Bulharsku v r. 1973. A na pláži sa piesok dostal do kamery. Niektoré zábery boli pokazené a musel som poriadne vyčistiť kameru.“

Vždy bol technicky založený a aj dnes kráča s dobou. Dosť času trávi pri počítači – upravuje a usporadúva fotografie, mailuje, chatuje a skypuje s príbuznými a priateľmi na celom svete.

Jeho historické fotografie sú umiestnené na obecnej web-stránke. Je to iba zlomok z toho, čo má vo svojej kolekcii. Prezradil, že po dohode s vedením Veľkého Kýru pripravuje ukážku svojej tvorby pri príležitosti 900. výročia prvej písomnej zmienky o obci.

Vojtech Kántor zostavil skutočne unikátnu historickú kroniku, v ktorej sa nachádzajú vzácne fotografie a filmové nahrávky z Veľkého Kýru i celého Slovenska. Preto táto filmová a  fotografická zbierka bude určite zaujímať nielen obyvateľov obce, ale všetkých milovníkov histórie.

Foto autor a archív Vojtecha Kántora