Nemka bojuje proti fašistom na Ukrajine

Foto: ITAR-TASS, http://topwar.ru/, http://ruskline.ru/, http://politikus.ru

Ruské a povstalecké média o nej písali už viac razy. Avšak taký veľký rozhovor uverejnili po prvý raz. Nie je zvykom, že novinár robí rozhovor s novinárov, ale vojna mení bežné tradície a zvyky. Na vojne je všetko inak.

Margarita Saidlerová v predošlých rozhovoroch spomínala, že jej mužskí predkovia bojovali v Rusku počas druhej svetovej vojny a prízvukovala, že sa za to hanbí. Opakovala, že nenávidí fašizmus a bude proti nemu bojovať a je to jedno, v akej forme vznikne a rozvíja sa. Zdôrazňovala, že treba skoncovať s fašizmom na Ukrajine, preto bojuje na strane povstalcov.

Prečítal som niekoľko článkov o tejto nemeckej novinárke. Preto aj fotky som stiahol z rôznych zdrojov. V úvode redaktor Komsomolskej pravdy uvádza, že odkedy sa Margarita Sajdler objavila v Sloviansku, už neopustila prvú líniu fronty. Porozprávala pravdu o obliehanom meste pričom zdôrazňovala, že táto vojna nie je jej cudzia. Tu je samotný rozhovor s Margaritou Saidlerovou.

Margarita, ako ste sa dostali do Slovianska a Donecka?

To je dlhý príbeh. Podstatné je to, že na Ukrajine som dlho žila. V roku 2002 som sa rozhodla navždy rozlúčiť s prosperujúcou, ako si mnohí myslia, Európou.

Čo sa vám na nej nepáčilo?

Juvenilná justícia, eutanázia, homosexuálne manželstvá, homosexuálne mítingy a všeobecne usporiadanie spoločnosti. Ja, ako pravoslávna /ešte v Nemecku prijala pravoslávie/ som si uvedomovala, že to nie je dobre pre moju dušu. Mnohí z Ruska a Ukrajiny prichádzajú do Západnej Európy, lebo tam hľadajú materiálny blahobyt. Ale po duchovnej stránke, je to tam všetko v troskách.

Prečo práve Ukrajina?

Pôvodne chcela som ísť do Ruska, ale kamarátka ma pozvala do Kyjeva. Tam mi ukázala sväté miesta, zoznámila som sa so popom /ruským farárom – pozn. aut./, ktorý ma podporil v úmysle presťahovať sa. Veľmi som nerozlišovala - toto je Ukrajina, toto je veľké Rusko alebo Bielorusko. Pre mňa to je Svätá Rus.

Majdan vás zastihol v Kyjeve?

Áno, posledné dva roky som pracovala tam v štátnej organizácii Narodnyj sobor /chrám/  Ukrajiny. Všetky tie udalosti som videla osobne: hanbu, morálnu skazenosť, steny postriekané hákovými krížmi, nacistickými heslami. Podporovať to normálny človek nemôže, môže to fungovať iba pod diabolskou diktatúrou... Keď začali demolovať mesto, naša organizácia pomáhala policajtom z Berkutu, zbierali sme humanitárnu pomoc, teplé veci, hasiace prístroje. Po tom, čo sa banderovci chopili moci v Kyjeve, museli sme opustiť mesto.

Odcestovali ste do Donbasu?

Nie hneď. Najprv som odcestovala do Sevastopoľa, kde mám priateľov. Vstúpila som do oddielov brániacich mesto. Keď prebehlo referendum a Krym sa pripojil k Rusku, dívala som sa na to, čo sa deje na juhovýchode a nemohla som len tak sedieť na mieste. Začiatkom mája tam zomrel môj veľmi dobrý kamarát. Bol popravený - zastrelili ho. Poznali sme sa ešte z Kyjeva. Ešte jeden super človek /teraz je tam veliteľom roty/ sa od samého začiatku nachádzal v Sloviansku. A ja som rozmýšľala, že sa tam musím vydať a bojovať s fašizmom.

Ako vás prijali povstalci?

Boli veľmi milí. Pomáhali ako sa dá. Ubytovali ma v budove vedľa hlavného stanu, avšak v noci sme stále museli utekať do krytu. Ukrajinská armáda stále ostreľovala obytné štvrte. Zahynulo veľa ľudí, ešte viac bolo zranených – hlavne pred našim odchodom zo Slavjansku.

Ako ste pomáhali povstalcom?

Som vyštudovaná zdravotná sestra. Pracovala som v Nemecku na traumatológii a reanimácii. Pracovala som aj ako záchranárka a vodička sanitky. Myslela som, že budem pomáhať zraneným. Ale v tom čase som sa už dva roky zaoberala novinarčinou. A „vedenie“ sa rozhodlo, že mojou hlavnou úlohou bude informačná práca.

Na fotke ste so samopalom

Samopal som mala vždy so sebou. Bola som pripravená brániť štáb, keby sa prebili oddiely ukrajinských vojsk.

Kyjevská vláda tvrdí, že proti nim bojuje ruský Specnaz

Nie je to pravda! 90 % sú miestni obyvatelia. Nie len z Donbasu, ale zo všetkých častí Ukrajiny. Ostatní sú Rusi, ktorí dobrovoľne prišli, ako aj ja. Nie sú to vojaci! Na začiatku bojovať ani nevedeli.

A Čečenci?

Ani jedného som nevidela.

Chunta tvrdí, že máte nové ruské zbrane.

Bojujeme s predpotopnými samopalmi Kalašnikova. Chvála bohu, sú úplne jednoduché a spoľahlivé. V Krematorsku stiahli tank T-34 z podstavca, kde stál ako pamätník a dali ho do poriadku, spojazdnili. Máme dve výsadkárske vozidlá a samohybnú Nonu, niekoľko starých mínometov, ktoré sme zobrali ukrajinskej armáde.

Prečo sa teda povstalcom darí zdržovať oveľa silnejšieho nepriateľa?

Pretože povstalci sú ozajstní hrdinovia, sú to veľmi odvážni chlapi, predvádzajú obrovské hrdinstvo. Povstalci majú čo stratiť – brania svoju vlasť, svoje rodiny. Nik im neplatí žiadne peniaze. Bojujú v tom oblečení, v ktorom prišli sem. Niektorí si kúpili maskáče, iní v zákopoch stoja v bežných topánkach. Ale to najhlavnejšie – majú obrovského nezlomného bojovného ducha!    

A čo nepriateľ?

Je tam všetko naopak – má slabého ducha. Najlepšie je to vidno vo vzťahu k zraneným a zabitým. Povstalci vždy sa snažia zachrániť svojich vojakov. Ľudia, ktorým dôverujem na sto percent, mi hovorili, že na vlastné oči videli obrovské množstvo mŕtvol ukrajinských vojakov, ktorých svoji len tak zhodili do jazera. Prednedávnom nám ukrajinskí vojaci vrátili mŕtvoly našich 13 kamarátov. Bolo vidno, že ich neľútostne múčili, keď ešte žili. Dorezali ich nožom, dolámali im ruky a nohy. Raz jednému povstalcovi odrezali ucho.    

Čo sa teraz deje v Donecku?

Je to tam každým dňom komplikovanejšie. Povstalci bojujú heroicky. Chcem veriť až do konca, že zvíťazia. Pochopte, Západ, ktorý začal túto vojnu sa nezastaví. Ak to Donbas nezvládne, fašisti pôjdu ďalej. Ich konečným cieľom je Rusko a povstalci teraz vlastne zomierajú za Rusko...

Toľko z rozhovoru s nemeckou novinárkou Margaritou Saidlerovou, ktorá na Ukrajine bojuje proti fašizmu na strane povstalcov.