Studená vojna zasa naberá obrátky

Foto: RIA - Novosti

Zámienkou boli udalosti na Ukrajine a pripojenie Krymu k Rusku. Ozaj to bola iba zámienka. Analytici na celom svete tvrdia, že chýry o tom, sa studená vojna poľavila alebo sa nebodaj aj  skončila, boli naivnou rozprávkou. Nič sa neskončilo, nikdy nebola prestávka a studená vojna medzi Západom a Východom zasa naberá obrátky. Ako za starých čias. 

Nestalo sa to po prvý raz. Dialóg medzi Ruskom a NATO zasa bol prerušený. Aliancia vyhlásila minulý týždeň o ukončení spolupráce s Ruskom. Moskva následne odvolala z centrály NATO v Bruseli svojho stáleho vojenského predstaviteľa. Samozrejme, Moskva to urobila so štipkou diplomacie, bez kriku a vyhrážok – akože odišiel pracovne... Ministerstvo obrany Ruska odvolalo do Moskvy „na konzultácie“ hlavného vojenského predstaviteľa Ruskej federácie pri NATO. Informoval o tom zástupca hlavy vojenského rezortu Ruska Anatolij Antonov.

 „Politika umelého vyhrocovania situácie nie je našou voľbou. Avšak v tejto súvislosti  nevidíme možnosť pokračovať vo vojenskej spolupráci s NATO ako zvyčajne. Spolupracovať s alianciou po vojenskej línii v budúcnosti budeme vychádzajúc z praktických krokov partnerov „brzdiacich“ Rusko,“ - dodal A. Antonov.

Perličkou je to, že celý tento hurhaj vznikol práve v období, kedy NATO vlastne oslavuje: Severoatlantická aliancia oslávila 4. apríla 65. rokov svoje existencie. A práve sa na svoje „narodeniny“ pohádala s Ruskom. Pekne! Viacerí európski analytici, ba dokonca aj niektorí zaoceánski prízvukujú, že sa aliancia nezmenila: ako aj v deň svojho vzniku hľadá NATO v Rusku nepriateľa a v období krízy neuprednostňuje dialóg, ale prerušenie vzťahov. 

Pripomínajú taktiež, že Západ po rozpade ZSSR urýchlene prijal do svojich radov mnohých bývalých účastníkov Organizácie Varšavskej zmluvy a Pobaltské republiky. Členom NATO sa stalo od r. 1999 do r. 2009 až 12 východoeurópskych štátov. Zmysel týchto krokov je nad slnko jasný. Tieto krajiny zlanárili do NATO, aby sa aliancia priblížila k Rusku. Samozrejme, nie duchovne, ale doslova teritoriálne. Spojené štáty veselo budujú vojenské základne blízko ruských hraníc a čakajú, kedy Rusom prasknú nervy. Veď pred takmer štvrťstoročím sa najvyšší predstavitelia USA a Ruska dohodli na pravidlách hry: Rusko nebude zasahovať do politických premien v Európe a USA nebudú budovať základne blízko ruských hraníc. Aj tí, ktorí nemajú Rusko v láske, predsa uznávajú: Rusi všetky dohody dodržali, Američania – ani jednu a hneď začali budovať nové základne – v Pobaltsku, Gruzínsku a pod. Potvrdilo sa staré pravidlo. Ak sa niekto chce uzatvoriť dohodu s USA, Američania tvrdo žiadajú, aby opačná strana prísne dodržiavala dohody, ale samotní Američania svoje sľuby nielen nedodržiavajú, ale sa o to ani nepokúšajú...

V obdobie „oteplenia“, kedy Rusko a NATO začali dialóg a vyhlásili o ukončení studenej vojny, zosilnenie vojenského komponentu na východe severoatlantická únia nepotrebovala. Dokonca aj príslušné zámery zadokumentovala. Ale vznikla nová kríza a už v Estónsku, iba 300 kilometrov od ruského Pskova, bolo rozhodnuté rozmiestniť druhú leteckú základňu NATO a do Rumunska poslali americký torpédoborec.

Aliancia namiesto snahy nájsť kompromis preferovala zosilnenie konfrontácie a vyhlásila o ukončení všestrannej spolupráce s Ruskom. „Názory NATO zostali fakticky za 65 rokov existencie bezo zmien,“ povedal ruský vojenský analytik Igor Korotčenko a dodal: „NATO sa naďalej zachováva ako nástroj vojenského dominovania Západu. Za obdobie od vzniku aliancie došlo k transformácii NATO z regionálnej obrannej organizácie na organizáciu s globálnymi zámermi. NATO chce hrať úlohu svetového žandára,“ podčiarkol.

Zasa – hocijako, nie Rusko, ale NATO zasahuje po celom svete, po celej zemeguli buduje vojenské základne a prepadáva suverénne štáty na všetkých kontinentoch – okrem Antarktídy, pochopiteľne... Prečo USA mohli bombardovať Juhosláviu v centre Európy, ale Rusko nemôže zasahovať, napríklad, vo Venezuele? To by bola sranda! USA sa neznášajú s  Venezuelou, ale keby /hypoteticky/ Rusi zbombardovali Venezuelu – čo by na to povedali „mierumilovní ujovia“ v Spojených štátoch? Baracka Obamu by šľak trafil: ako sa Rusi odvážili konať blízko hraníc USA?!.. Ale Američania už vyše 60 rokov šarapatia blízko ruských hraníc a stále sa čudujú – prečo sa to Rusom nepáči?!.. Ach, ti Rusi...

Prečo ich znepokojuje možné vojenské posilnenie NATO v krajinách aliancie vo Východnej Európe? Veď NATO je mierumilovný spolok a „inštaluje“ na celom svete mier – podľa svojich predstáv, samozrejme... Presne tak, podľa svojich predstáv, zástupcovia NATO konali aj počas nedávnej mimoriadnej schôdzky ministrov zahraničných vecí NATO v Bruseli (1.-2. apríla). Zvolali ju vlastne preto, aby priviedli Rusko „k rozumu“. Jej priebeh a výsledky sa dalo ľahko predpovedať.

Ministri 28 krajín bloku určili, že rokovať s Ruskom predsa budú, ale tri mesiace budú realizovať svojrázny „skrátený program“. V záverečnom vyhlásení sa hovorí, že NATO chce pokračovať v spolupráci s Ruskom čo sa týka Afganistanu, ale zmrazí na tri mesiace všetky ostatné druhy faktickej vojenskej a civilnej spolupráce s Moskvou. Čo povedať? Moskva tak akurát sníva, aby sa montovala do záležitostí v Afganistane!..

Následkom zníženia spolupráce bude zrušenie niektorých málo významných spoločných štábnych hier, príchodu lodí NATO alebo Ruska do námorných prístavov a informačnej výmeny. Rada Rusko-NATO bude fungovať tak ako aj predtým. Zaujímavé: v Bruseli prízvukovali, že nikto nebude lanáriť Ukrajinu do NATO. Dokedy?..

Faktom však zostáva to, že sa USA znovu pokúsili využiť NATO pre svoje záujmy na európskom kontinente. Celkom im to síce nevyšlo, aj keď dokázali rozhádať dva bratské slovanské národy – to musíme uznať. Taktiež musíme priznať, že sa táto hádka neskončí zajtra a napätie medzi Moskvou a Kyjevom bude pokračovať viac rokov, obávam sa, že aj desaťročí – pretože naši kamaráti Američania do toho budú vŕtať ešte viac. Ich stratégia je známa už veľa rokov – rozdeľuj a panuj!.. A v tom sa im darí – to taktiež musíme priznať...

Nedávna návšteva Baracka Obamu v Bruselu a Haagu potvrdila obavy mnohých obyvateľov Európy, že sa Američania dostali do ďalšieho obdobia diplomatického "zúrenia", ktoré sa zvyčajne začína po veľkých prepadoch a neúspechoch. Pripojenie Krymu k Rusku tomu určite  napomohlo. Už tam chýbali americké základne a Američania by už celkom obkľúčili Rusko. A čo teraz? Koho by to nenaštvalo?..

Mnohí európski analytici prízvukujú, že sa obávajú práve takej zúrivej a nezodpovednej  Ameriky, pretože jej lídri strácajú pôdu pod nohami a zároveň aj elementárnu logiku a zdravý  rozum. Ako príklad, uvádzajú vystúpenie Baracka Obamu, ktorý vo svojom vystúpení v Bruseli 26. marca veselo vyhlásil, že Kosovo získalo nezávislosť na rozdiel od Krymu - po referende. Pričom všetko bolo práve naopak. Referendum bolo na Kryme a v žiadnom prípade nebolo v Kosove – tam o tom rozhodla nelegitímna vláda a nelegitímny parlament. USA radí spolupracujú s podobnými „útvarmi“ – to isté v súčasnosti robia aj na Ukrajine: nelegitímnu vládu vyhlasujú za tu najlepšiu, demokratickú a legitímnu. Pomýlené výroky amerického prezidenta potom musel žehliť Biely dom a vysvetľoval to dosť nešikovne – presne tak, ako nešikovne zneli aj výroky amerického prezidenta. 

Ruskí experti pomerne chladno reagovali na výsledky schôdzky v Bruseli a prízvukovali, že to vôbec neznamená, že ukrajinská kríza zjednotila NATO a aliancia získala druhý dych. „To všetko sú iba tvrdenia úradníkov NATO, ktorí sa obávajú o svoje miesta,“ komentoval to ruský expert Sergej Michajlov: „Žiadna súvislosť nebola. A to zjavne odzrkadľuje súčasné udalosti. Nehladiac na silný americký nátlak na vedúce krajiny Európy, nedošlo k žiadnej dohode o vážnych ekonomických sankciách voči Rusku. A v súčasnosti sa už zjavujú vážne svedectvá toho, že v blízkej budúcnosti chcú znížiť stupeň napätia vo vzťahoch s Ruskom. Všetci dobre chápu, že bez konštruktívnej spolupráce s Ruskom pozitívny rozvoj situácie okolo Ukrajiny nie je možný – vlastne to sa týka celej Európy,“ dodal.

Hry patriotov pokračujú. Sme tomu svedkami, našťastie nie sme zatiaľ účastníkmi. Aj keď tlak s Bruselu a Washingtonu je stále silnejší. Potrebujeme sa zapojiť do tejto hry, v ktorej nie je a ani nebude víťaz? Kvôli čomu by sme si to mali zahrať? Pretože sme v EÚ a NATO? Viacerí však povedia, že nie je to veľká výhoda. Tak čo potom?...